Jedlé, krásne, neskrotné

Naľavo a napravo sa rozprestierajú veľké pásy polí – krajina intenzívne formovaná poľnohospodárstvom. Uprostred týchto pozostatkov monokultúrnej utópie možno pozorovať utkávanie iného príbehu; z okrajov záhrady, v záplatách medzi poliami a v štrbinách starých poľnohospodárskych strojov roztrúsených kade tade sa vynára iná vízia vidieckej budúcnosti.

 Hlavnými hrdinami výstavy Jedlé, krásne, neskrotné nie sú ľudia. Je to svet modifikovaných organizmov a strojov – obrovská vegetácia, hybridné hmyzy a zmutovaná poľnohospodárska technika. Zložitý keramický rastlinný porast zdobí ťažké betónové objekty s tvarmi pripomínajúcimi motory. Rastliny sa skláňajú nad tvojou hlavou. Ich monumentálna veľkosť je výsledkom nejakej náhodnej alebo umelo vytvorenej genetickej modifikácie, či azda pokorením ľudskej perspektívy a výsady. Zo spojenia organického a technologického vzniká vízia postantropogénnej prírody; možno monštruózna, možno fantastická — divoká záhrada.

V bežnej vidieckej krajine rastie jedlá kultivovaná pšenica, nádherný divoký narcis a neskrotný bodliak, ktoré pre Annu symbolizujú rôzne materiálne, druhové, kultúrne a ekonomické interakcie a prekrývajúce sa záujmy, ktoré formujú agrárne ekosystémy. „Rastliny sú lepšími záhradníkmi ako my,“ odkazuje na slová Emmanuella Cocciu. Títo terraformujúci slnkom poháňaní alchymisti majú schopnosť ovplyvňovať a formovať svoje prostredie a vytvárať podmienky potrebné pre život, ako ho poznáme. Našli tiež množstvo spôsobov, ako nalákať a využiť iné organizmy ako svojich záhradníkov a ako prostriedky na prepravu a rozširovanie. V tomto vzájomnom, koevolučnom vzťahu s rastlinami aj so strojmi, ktoré používame na ich pestovanie, sme boli aj my – nevedomky – kultivovaní*é a transformovaní*é. Sme len dočasným médiom planetárneho metabolizmu a naše záhrady miestom, ktoré sa zdá byť akýmsi sprisahaním rastlín a strojov, tajne spoluurčujúcim náš (agro)kultúrny príbeh a predstavivosť.

Teraz sa antropocentrické zaklínadlo, vďaka ktorému sa záhrada zdala byť skrotená, láme a odhaľuje sa tajomné techno-organické zapletenie fantazmagorického krajinného stroja. Poľnohospodárske motory, oživené nie fosílnymi palivami, ale živou vegetáciou, mutujú na rastlinné biotopy a lode zdobené abstraktnými vzormi. Tieto schémy, voľne založené na hydraulickom mechanizme, ktorý začiatkom 20. storočia zmodernizoval poľnohospodárstvo a premenil polia na továrne, teraz vyjadrujú štruktúru akéhosi iného, zatiaľ neznámeho technologického alebo hviezdneho systému. Alebo možno kozmogramu? Uprostred brázd osamelý mimozemský hybridný tvor, „ľudský čmeliak“ (ako nás nazýva M. Pollan), uvažuje o svojej ťažkej situácii. Tri neznáme lietajúce organizmy – opeľovače – prilietajú alebo odlietajú. Vytvára kruhy v obilí a tancuje. Zdá sa, že scéna sa zacykľuje. V dôsledku hroziaceho ekologického kolapsu sa paranormálne javy miešajú s tými poľnohospodárskymi. Tradičné remeslá a materiály sa miešajú s vedeckou fantastikou, modernistický dizajn s gotickými ornamentmi, staré mýty s ľudovými tradíciami a ľudovou vierou a ezoterické s kresťanskou symbolikou. Túto výstavu mutácií pozoruje dvojhlavá ľudská postava. Môžu byť desivé, ale možno sú aj potrebné.

V tejto záhrade, či skôr skleníku, morfuje aj estetika a predstavy minulých čias, ako sú neúspešné modernistické a sovietske utópie a retro futurizmus 90. rokov, keď technologický pokrok sľuboval svetlejšiu budúcnosť. Atmosféra však nie je pesimistická. Príroda – cudzia a prenasledovaná duchmi industrializácie – už neposkytuje idylické útočisko ani návrat k nedotknuteľnému „prírodnému stavu“ (a ani nikdy neposkytovala). Annina záhrada, ktorá sa viac podobá na Oblasť X než na raj, pestuje predstavu prírody ako vzájomne závislého ekosystému – príroda/kultúra –  formovanej neustálymi vzájomnými adaptáciami a premenami.

Nachádzate sa na poli ekologicky krehkého, možno katastrofického, ale nie apokalyptického sveta, ktorý volá po novej predstave vidieckeho života; novou druhu agrofuturizmu, ktorý nie je formovaný horizontom utopických sľubov alebo idealizácií vidieka, ale otvorenou budúcnosťou neznámych možností.

 *
Samostatná výstava Jedlé, krásne, neskrotné je prvou epizódou výstavného projektu s názvom Pod týmto zvláštnym slnkom. Druhú časť tohto projektu otvoríme v Kunsthalle Bratislava 20. apríla 2023.