Ty a ja

Krajinou sa pohybujú dve postavy. Lenže to možno nie je krajina. Ich telá sa dotýkajú. Koľko ich však je? Je ťažké povedať, čo tvorí telo. Sú to Lila, Jim a John. Rozprávajú sa a vietor sa vznáša medzi ich konármi a čechrá im vlasy. Kde je hranica medzi ľudským a neľudským? Či dokonca niečím iným? Čo vôbec nie je iné, pretože existuje samo osebe, bez toho, aby vnímalo inakosť?

Prvá výstava Paula Mahekeho na Slovensku sa zameriava na témy vzájomnej závislosti. Maheke inscenuje okolnosti formulované fyzickou prítomnosťou predmetov, tvarov, línií, foriem, zvukov, obrazov a predstáv či hlúpych zvieracích figúrok. Všetky budujú rezonujúce napätie, vzájomne na seba pôsobia a strhávajú pozornosť od jedného k druhému; vťahujú vás dovnútra a naspäť von. Ponúkajú útechu a zároveň okamžite prerušujú vaše nádeje. Na tejto výstave je zložitá sieť súvislostí a žiadna z nich nie je jednoducho taká alebo onaká, žiadna z nich neexistuje v rámci normalizovaných binárnych vzťahov. Všetky sú queer, čo môže znamenať čokoľvek, a to je práve to krásne.

Výstava Ty a ja predstavuje Mahekeho film Lila, Jim a John (2021), príbeh o rôznych interakciách medzi tromi subjektmi. Príbeh založený na moderných mýtoch, starých obavách a úniku z nadčasových útlakov. Hoci sa prezentuje v priestore A Black Box, s vlastným oddeleným vstupom od zvyšku výstavy, Lila, Jim a John ponúka divákovi*čke interpretačnú optiku, cez ktorú môže vnímať zvyšok prítomných diel.

Priestor A Hall, fungujúci ako ústredné javisko v doslovnom aj prenesenom zmysle, sa stáva miestom zmeny a transformácie, procesov viditeľných aj neviditeľných. Séria rastlín rastie podľa vlastného tempa pod týmto vysoko zdobeným svetlíkom. Tváre sú zahalené, schodisko je pripravené, svetlá sa rozširujú – replikujú a steny dočasne nadobúdajú nové identity. A pre každého je tu oblečenie, nemusíte sa obávať.

Toto by mohla byť ďalšia queer výstava. Testovanie hraníc konvenčného vnímania, dekonštrukcia binárnych hodnôt, nabádanie k odnaučeniu toho, čo bolo v našich mozgoch zakódované tak bolestivo dlho. Mohlo by to byť ďalšie javisko, ktoré sprostredkuje stretnutia živých tiel, bytostí, ich myšlienok a pocitov. Mohlo by to byť cvičenie v prístupe k viditeľnosti a navigácii v nej. Viditeľnosti menšiny, ktorá veľmi často končí ako pasca. Ako miesto nebezpečenstva, kde musí nastúpiť mimikry, aby zostala chránená.

Najmä na mieste, ako je toto. Najmä v krajine, ako je táto. Na Slovensku, na mieste so silnou históriou spojenia medzi cirkvou a fašizmom. Slovensko ako konzervatívne, mizogýnne, homofóbne miesto, kde práva na vlastné telo nie sú dané, ale brané, obmedzované a diktované tými, ktorí sú pri moci. Slovensko ako miesto, kde vysokopostavení politici buď využívajú násilie voči menšinám ako zastávku svojej volebnej kampane, alebo zaberajú priestor, ktorý im nepatrí, na šírenie ďalších nenávistných prejavov a pasívne agresívnych, zdanlivo dobrosrdečných tvrdení o ochrane tzv. tradičných hodnôt heteronormativity. Slovensko, miesto, kde si politické strany do svojich oficiálnych názvov a hesiel berú slová ako „rodina“, teda utláčateľské nefeministické štruktúry patriarchálnej dominancie, okorenené náboženským zápalom.

Všetko musí byť neustále vyjednávané a nanovo prerokovávané. Tak ako v októbri tohto roku, keď v uliciach Bratislavy zomreli dvaja queer ľudia, Juraj a Matúš, ktorých zastrelil krajne pravicovo zradikalizovaný chlapec. Vyjednávané a nanovo prerokovávané v kritických okolnostiach. Našťastie, tu, na Slovensku, ešte stále existujú ľudia, ktorí sa dokážu postaviť a bojovať proti všetkému tomu útlaku.

Toto nie je len ďalšia queer výstava. Toto je queer výstava v miestnom dome umenia, ktorá vám ponúka ne-obmedzujúci priestor na vyjadrenie. Toto nie je len ďalšia queer výstava. Je to protest. So všetkou politickou mocou a silou, ktorú môže súčasné umenie zhromaždiť. Táto queer výstava, ako každá queer výstava, ktorú vám predstavujeme, je oslavou rozmanitosti myslenia, vyjadrovania, sexuality, tiel a ich miesta na tomto svete.