NIEČO HORÍ

Jürgen Baldiga, Mina Bonakdar, Selin Davasse, Živa Drvarič, Luki Essender, Samuel Linus Gromann, Gross Module, Nadia Markiewicz, Jack O’Brien, Johanna Odersky & François Pisapia, Michael Ray-Von, Anna Rimmel,  Nelson Sullivan, Sophie Thun, Philipp Timischl

Skupinová výstava NIEČO HORÍ sa zaoberá aspektmi budovania identity v kontexte ekonomického a individuálneho blahobytu. Výstava sleduje rôzne skutočnosti a trajektórie reprezentácie v priebehu času a jej cieľom je zmapovať rôzne telá – z ktorých mnohé boli vystavené procesom inakosti – a umiestniť ich do, vo svojej podstate, komodifikovaného priestoru. Táto výstava ilustruje vnímanie súčasného momentu – vychádzajúc z pozorovania súčasnej kultúry, jej produkcie a s ňou súvisiacich napätí – zhromažďujúc ho vo forme vzťahového prehľadu. Výstava sa zamýšľa nad vyčerpanosťou a rýchlosťou v osobnom ako aj profesionálnom zmysle a uvažuje o tom, ako sú v týchto úvahách situované queer subjekty. Zamýšľa sa nad tým, či súčasné čítanie queer v západnom globalizovanom kontexte môže vôbec slúžiť ako dostatočná stratégia na rozvrátenie binárnych predstáv a normatívnych konceptov času a jeho využívania. Výstava, ktorá je do istej miery aj spochybnením výstavného formátu v čase rastúcej ekonomickej krízy a všeobecne neistých pracovných podmienok v umení, by mohla byť aj svedectvom o seba vykorisťovaní a rastúcich korporátnych tendenciách v tejto oblasti. Súčasne však poukazuje aj na „to dáme“ postoj a kritickosť, ktoré sú vlastné umeleckej práci – v tomto prípade najmä v rámci postupov informovaných queer-feministickým myslením. Ctí odpor a zároveň spochybňuje poslušnosť – jej cieľom je vypočuť, akokoľvek vedome či nevedome nasledujeme určité myšlienkové a obrazové prúdy. Diskutuje o napätí medzi rôznymi oblasťami, ideológiami a kritickým skúmaním kategórií a vecí, ktoré sa berú ako dané či vnímané ako fakt.

Prezentované diela využívajú rôzne média od sochárstva, fotografie a módy až po používanie jazyka, zvuku a pohyblivého obrazu, spochybňujú predstavy o normativite a zobrazujú neustále sa meniacu a čoraz viac spochybňovanú ideu ducha doby (zeitgeist). Zatiaľ čo niektoré z diel sa zaoberajú otázkami performancie a performatívnosti, iné sa zaoberajú rámcami, ako aj medzerami regulovane riadených sociálnych štruktúr.

Výstava, ktorá vznikla v spolupráci s umelkyňou a architektkou Sophiou Stemshorn, vychádza z výskumu teórií týkajúcich sa queer priestoru/-ov a ich histórie v oblasti architektúry a priestorových intervencií. Inšpirujúc sa „bielou kockou“, ako aj inými tendenčnými fenoménmi, sa dizajn výstavy prispôsobuje podobným binárnym víziám a umožňuje ich subverziu. Vychádzajúc z histórie umeleckých a kurátorských projektov, ktoré sa zaoberajú rôznymi druhmi queer pohybu v (polo)verejnom priestore, ako je cruising, molly culture a iné formy subkultúrneho (queer) života, sme chceli vytvoriť architektúru, ktorá sa môže cítiť ako čudné vákuum a zároveň ako javisko.

Skúmanie ľudskej skúsenosti môže byť empirické, ale nikdy nie objektívne. Môžeme sa porovnávať, nasledovať určité trópy alebo im oponovať. Pri kolektívnom skúšaní foriem vyjadrovania a spôsobov čítania NIEČO HORÍ  naráža na hybridné a nebinárne stavy vo vzťahu k sociálnemu prostrediu. Vizualizujú sa pohyby okolo sociálnych kódov a vzorov. Prezentované diela buď mapujú vnímané kategórie, alebo potvrdzujú určitú otvorenosť. Zároveň jasne ilustrujú konštrukciu, štruktúru, ktorá – v kombinácii jednotlivých častí – môže naznačovať problémy v širšom meradle. Výstava, ktorá v konečnom dôsledku lokalizuje jednotlivca ako súčasť vopred určeného poriadku, identifikuje moment reorganizácie a preskupenia.

Okrem prezentácie vo výstavných priestoroch Kunsthalle Bratislava je súčasťou výstavy NIEČO HORÍ aj výber performance a premietaní.