Photo © archive Kunsthalle Bratislava / Adam Šakový

Toto ešte nie je noc

Katarzyna Krakowiak
02.10. 2021 - 14.11. 2021
Kurátorka Lýdia Pribišová
Otvorenie
01.10. 2021, 18:00 – 20:00
Vstupné Dobrovoľné vstupné

Cez steny a fasády Kunsthalle Bratislava na námestí SNP vybuchuje hromadný smiech. Pozostáva z tisícky nahrávok smiechu žien, mužov a všetkých ostatných, ktorí podporujú rovnaké práva a slobodu. Prispeli nimi ľudia z rôznych krajín, aby vytvorili jeden spoločný hlas, ktorý hovorí proti nespravodlivosti, vylúčeniu a utláčaniu. Projekt nadväzuje na spôsob práce, ktorý Krakowiak uplatnila pri realizácii diela It Begins With One Word. Choose Your Own (2020) v pavilóne Mies van der Rohe v Barcelone. Reagujúc na situáciu pandémie a zákazu vychádzania vyhlásila otvorenú výzvu pre ľudí z celého sveta, aby vybrali jedno slovo, ktoré je pre nich dôležité a za ktoré by chceli niesť zodpovednosť. Zo zaslaných nahrávok slov vytvorila polyfónnu kompozíciu, štruktúru prepájajúcu architektúru a jazyk. Rozšírením významu architektúry prostredníctvom jazyka tak vznikla kolektívna sociálna socha.

 

V Bratislave vytvorila Krakowiak monumentálny zvukový most spájajúci ľudí v snahe o voľný tok emócií. Smiech ako prirodzený reflex, existujúci mimo jazyka, sprevádza situácie, kde už slová nefungujú. Jeho atavistická, takmer živočíšna energia iniciuje mobilizáciu a spája spoločenstvá. Je presne tým, čo potrebujeme v čase krízy, keď sú pošliapané práva a potláčaná sloboda. Smiech je univerzálny ľudský jazyk, ktorý prináša pozitívnu energiu a nádej v dlhom období ťažoby. Súčasná situácia nie je ani zďaleka ľahká, rovnako ako smiech znejúci z budovy Kunsthalle Bratislava. Prekonajme nepokoj a nahlas sa zasmejme! Zvuk je neviditeľný rovnako ako sila smiechu. Je presvedčivejší ako tisíc slov. Inštalácia Katarzyny Krakowiak vysiela apelatívny odkaz – odkaz kolektívnej sily, vzájomnej podpory a nádeje.

 

Keď sa človek smeje, mení svoje nazeranie na svet, a tým ho aj mení. Smiech spája. Je takmer nemožné udržať si odstup, či dodržiavať hierarchické pravidlá spoločnosti, keď práve od smiechu lapáte po dychu. Je to demokratizujúca sila. Človek tak zhadzuje masky, vystupuje z rolí, ktoré hrá v bežnom živote. Prežívaním emócií s ostatnými, smiatím sa spolu, sa skracuje vzdialenosť medzi ľuďmi.[1] Smiech sa dotýka nášho emocionálneho jadra, mení nastavenie ľudí na altruistickejšie. Ako vieme, smiech má terapeutickú silu, uľavuje od bolesti, znižuje hladinu stresu. Existuje i joga smiechu, ktorá pomáha tisíckam ľudí vyrovnať sa so stresom a zdravotnými ťažkosťami.[2] Gelotológia (z gréckeho Gelos, smiech) je vedou zaoberajúcou sa výskumom smiechu a jeho účinkov na telo z psychologickej a fyziologickej perspektívy. Jej zástancovia často obhajujú vyvolanie smiechu z terapeutických dôvodov v alternatívnej medicíne.

 

Pre Krakowiak je však dôležité aj ticho. Pracuje s ním kontinuálne v mnohých projektoch, napríklad v rozsiahlom diele As If Nothing Could Call But the Sun (2016), ktoré vytvorila pre architektonicky výnimočné koncertné sály vo viacerých mestách Európy. Štruktúra jej zvukových partitúr znejúcich v nich vychádza z koncentrácie na javy vyskytujúce sa medzi zvukmi: na ticho, pauzy a intervaly. Je tomu tak i v diele pre Kunsthalle Bratislava, kedy sa smiech vynára z ticha, nenápadne buble, prechádzajúc postupne celou škálou hlasitosti. Ticho je účinný nástroj sledovania sveta v mysli. Je hlasom myšlienok, redefinuje a pretvára realitu zvuku. Akustická sféra je jedinečne vtkaná do tkaniva ticha.

 

Nový projekt Krakowiak, podobne ako tie predchádzajúce, nesie v sebe i rôzne ambivalencie, subverzie. Neponúka jednoznačné čítanie, ale rôzne roviny interpretácie. Evokuje pozitívne, ako aj negatívne emócie. Znepokojuje. Jednou líniou projektu je vyvolanie pozitívnych emócií, vyzýva na spoločnú očistu, uvoľnenie toku radosti a veselia prostredníctvom smiechu, aby nám pomohol zbaviť sa ťažoby, ktorá sa na nás už dlhý čas valí prostredníctvom pandémie. Druhá významová línia diela reaguje na inú ťažobu: na nerešpektovanie základných práv žien. V nej sa smiech mení na burácajúci výsmech.

 

Francúzsky filozof Henri Bergson vyzdvihoval sociokultúrny charakter komiky. Podľa neho komické tkvie v strnulosti, nehybnosti, teda v schematickom, mechanickom. Komická je podľa neho strnulosť niečoho, čo je samo, svojou bytostnou povahou spontánne a dynamické.[3] Podľa Bergsona má smiech silnú kritickú a nápravnú funkciu. Smiech podčiarkuje a snaží sa napraviť všetko stuhnuté, všetko, čo je opakom pružného, premenlivého, živého, slobodne tvorivého. V tomto zmysle predstavuje spoločenské gesto, ktoré kára, pokoruje a zahanbuje toho, ktorý je neschopný pružne sa prispôsobiť sociálnemu životu. Tým, že strápňuje spoločenské neduhy, smiech ozdravuje beh spoločnosti. Podobne, ako je tomu aj v našom projekte, kde je smiech výsmechom strnulosti, konzervativizmu, rigidnému a neslobodnému mysleniu. Politická moc máva zo smiechu opodstatnené obavy preto, lebo dokáže prevracať hodnoty a postoje, narušuje stabilitu, potupuje hocikoho a hocičoho, zbavuje sebakontroly, či umelo vyvolaného napätia potrebného pre udržanie disciplíny. Smiech obsahuje deštruktívny aj konštruktívny princíp, zavedený poriadok buď ruší, alebo vytvára poriadok nový.[4] Smiech je aktom komunikácie. Je to proces, ktorý uľahčuje sociálnu interakciu a spojenie s ostatnými. Najlepšie sa smeje v spoločnosti, pretože smiech je nákazlivý a uľahčuje v iných vyvolanie rovnakého emocionálneho stavu. Umožňuje tiež riadenie konfliktov, v ktorých možno vyjednávať, zdieľať a kontrastovať s existujúcimi perspektívami. Smiech má aj psychickú funkciu spojenú so sebaobranou. Prostredníctvom neho je ľudská bytosť schopná znížiť úroveň strachu a úzkosti vyvolaných rôznymi vonkajšími alebo vnútornými stimulmi.[5]

 

Krakowiak sa dlhodobo zaoberá komunikáciou, možnosťami a limitmi jazyka, ako aj zvukmi a sociálnymi dimenziami architektúry. Pracujúc na rozhraní konceptuálneho a senzuálneho prístupu sa sústreďuje na určitý problém, na nedostatočnú funkciu niečoho. Podľa nej sú všetky činy ľudí vo svojej podstate pokusmi o komunikáciu. Architektúra je tvorená zvukmi, ktoré sú fyzickou skúsenosťou interakcie s ňou. V kontexte architektúry sa zvuk podľa Krakowiak správa ako objekt: padá, stúpa, šíri sa. Pri úvahách o novom projekte Krakowiak sme vychádzali i z centrálnej polohy Kunsthalle Bratislava v meste, ktorá susedí s ďalšími inštitúciami ako Poľský inštitút, nemocnica, tržnica, Ministerstvo kultúry SR. Krakowiak rozohráva zvukovú hru, „sonizuje“ skryté vzdušné trajektórie, hľadá styčné body, smiech sa tu stáva architektúrou, mostom. Tradične, dokonca priam prehistoricky, architektúra akusticky a vizuálne rozdeľuje svet na interiér a exteriér. Zvukové gestá Krakowiak túto binárnosť narúšajú a menia štruktúry budov na membrány (filtre), cez ktoré môžu priestory medzi sebou komunikovať.

 

Krakowiak si všíma paradoxy fungovania budov, napríklad v prípade obrovskej budovy pošty na preľudnenom Manhattane v New Yorku, ktorá je však dnes z veľkej časti prázdna, keďže poštové služby sa od čias jej vybudovania značne transformovali. Tu realizovala projekt pre 13. edíciu bienále PERFORMA The Great and Secret Show / the Look out Gallery (2013), v rámci ktorého viedla takmer ako archeologička návštevníkov po prázdnych miestnostiach a chodbách, ktoré oživila zvukmi typickými pre poštu, prepájajúc minulosť s prítomnosťou. Architektúra je postavená na zvuku. Umožňuje jeho šírenie, schopnosť zvuku absorbovať, filtrovať a prenášať, zosilňuje niektoré z jeho zložiek na úkor ostatných. Architektúra je spôsobom organizácie sociálneho života. Umelkyňa jej dáva hlas, vďaka nej k nám budovy akusticky prehovárajú. Vo svojich prácach vychádzala z ich vlastností, dáva život ich nenápadným spiacim štruktúram, akým je napríklad evakuačný systém[6]. Evakuačný systém súvisí s poplachom, so situáciou ohrozenia, s potrebou čo najrýchlejšie uniknúť. Týmto stavom pohotovosti, alarmom, sa zaoberá v mnohých dielach, v istom zmysle i v jej novej inštalácii vytvorenej pre Kunsthalle Bratislava.

 

Na 13. Benátskom bienále architektúry Krakowiak predstavila v Poľskom pavilóne dielo Making the Walls Quake as if They Were Dilating With the Secrect Knowledge of the Great Powers (2012). Pracovala s architektúrou pavilónu tak, že v ňom amplifikovala už existujúce zvuky – rezonujúce frekvencie, šírenie zvuku v nikách interiéru, ventilačný systém a pod. Malo podobu chvenia, vibrovania celej budovy, tzv. sonifikácie naživo. Sústredila sa na performatívnu rolu sonickej kompozície založenú na skúmaní architektúry a jej odbočení od svojej pôvodnej funkcie. Počúvanie architektúry prostredníctvom neviditeľných / neprístupných priestorov bolo východiskom v jej projekte The Rise and Fall of Air (2013) pre Zachętu, poľskú Národnú galériu umenia. Zaoberala sa tu gravitáciou, i v širšom zmysle, aj ako pádom, ktorý vnímala ako metaforu stavu ľudstva, s jeho politickými dôsledkami. Inštalácia Dust (2018) realizovaná v ikonickej Halle Berghain v Berlíne bola sériou umelkyniných akustických skúseností, ktorých výsledkom bola superpozícia industriálnych zvukov haly. V diele Architecture Is Out of Tune (2015, Berlín) sa zaoberala stratou schopnosti architektúry komunikovať so súčasným svetom, s jeho potrebami. Pracovala s dvoma melodickými líniami – spevom vtákov a jej vlastným spevom. Oba hlasy boli však nezrozumiteľné, postupne splývajúce, až stratili svoju komunikačnú funkciu. K hlasom vtákov a k fenoménu zlyhania komunikácie sa Krakowiak vracia i vo zvukovej inštalácii v presklenom priestore na prízemí Kunsthalle Bratislava. Aj tu zvuky vtákov vypovedajú o strate hlasu, podobne ako zvuk gitarovej struny naťahovanej na maximum. Ide tak o jasnú metaforu patovej situácie, či už pandemickej, alebo tej v oblasti základných práv žien.

 

KATARZYNA KRAKOWIAK (*1980, Poľsko) žije a tvorí v mestách Otwock v Poľsku a Oliva v Španielsku. V roku 2012 získala osobitné uznanie za dielo the Walls Quake as if They Were Dilating with the Secrect Knowledge of the Great Powers v poľskom pavilóne na 13. medzinárodnej výstave architektúry – la Biennale di Venezia. Vybrané projekty: It Begins with One Word. Choose Your Own (2020), Mies van der Rohe Pavilion, Barcelona; Dust (2018), Halle am Berghain, Berlín; As Though Nothing Could Fall Except the Sun (2016), Filharmónia Mieczyslawa Karlowicza, Štetín, zo série Architecture is the Music of Space, Five Exceptional Concert Halls in Europe instalments v: Blaibachu, Reykjaviku, Osle a Porte; the First Shock of Great Escape (2014), Arsenal, Gdańsk; The Great and the Secret Show/ The Look Out Gallery (2013), PERFORMA 13 with Storefront for Art and Architecture, New York City; Rise and Fall of Air (2013), Zacheta Národná galéria umenia, Varšava; When a Steam Breaks the Water Perpendicularly, its Angle is Measured to Be 0 Degree, and the Degree Gets Closer to 90 As It is Slanted More, and the Level Surface is 90 Degrees (2013), Post MoMA, New York City; All. FM (2008 – 2011), pirátske rádio stanice realizované v mestách Jaffa, Tallin, Mexico City a Wroclaw. Krakowiak vedie Studio of Sound Activities na Akadémii výtvarných umení vo Varšave.

 

katarzyna-krakowiak.com

 


[1] Súčasťou projektu bol proces zbierania nahrávok smiechu prostredníctvom otvorenej výzvy, ako aj v spolupráci s partnerskými inštitúciami, predovšetkým strednými a vysokými umeleckými školami a ich študentami.

[2] Kataria, Madan: Joga smiechu. Ikar, 2020.

[3] Begson, Henri: Smích. Praha: Naše vojsko, 1994, s. 8

[4] Javorčeková, Romana: Smiech ako moc a premeny človeka súčasnosti. In: Ostium, roč. 12, 2016, č. 1, online: https://ostium.sk/language/sk/smiech-ako-moc-a-premeny-cloveka-sucasnosti/

[5] https://sk.sainte-anastasie.org/articles/psicologa/la-risa-para-qu-sirve-y-cuntos-tipos-de-risa-hay.html

[6] Téme evakuácie a úniku sa venuje i v ďalších dielach, napríklad v jej pedagogickom projekte na Oxforde, kde skúmala vzťah medzi migračnými vzorcami správania zvierat a ľudí, ako aj v nižšie spomínanom projekte Dust, či v projekte As if Nothing Could Fall But the Sun, ktorý realizuje pre koncertné sály v Európe od roku 2016.

Nahor ↑