Performance program: NIEČO HORÍ
V rámci aktuálnej výstavy s názvom NIEČO HORÍ, ktorej kurátorom je Július Pristauz, sa 7. októbra v Kunsthalle Bratislava uskutočnia dve performance. O 18:00h sa uskutoční performance od Selin Davasse v A HALL, a o 19:00h sa bude konať performance s názvom The Itch od Johanna Odersky & François Pisapia v A BLACK BOX.
Skupinová výstava NIEČO HORÍ sa zaoberá aspektmi budovania identity v kontexte ekonomického a individuálneho blahobytu. Výstava sleduje rôzne skutočnosti a trajektórie reprezentácie v priebehu času a jej cieľom je zmapovať rôzne telá – z ktorých mnohé boli vystavené procesom inakosti – a umiestniť ich do, vo svojej podstate, komodifikovaného priestoru. Táto výstava ilustruje vnímanie súčasného momentu – vychádzajúc z pozorovania súčasnej kultúry, jej produkcie a s ňou súvisiacich napätí – zhromažďujúc ho vo forme vzťahového prehľadu. Výstava sa zamýšľa nad vyčerpanosťou a rýchlosťou v osobnom ako aj profesionálnom zmysle a uvažuje o tom, ako sú v týchto úvahách situované queer subjekty. Zamýšľa sa nad tým, či súčasné čítanie queer v západnom globalizovanom kontexte môže vôbec slúžiť ako dostatočná stratégia na rozvrátenie binárnych predstáv a normatívnych konceptov času a jeho využívania. Výstava, ktorá je do istej miery aj spochybnením výstavného formátu v čase rastúcej ekonomickej krízy a všeobecne neistých pracovných podmienok v umení, by mohla byť aj svedectvom o seba vykorisťovaní a rastúcich korporátnych tendenciách v tejto oblasti. Súčasne však poukazuje aj na „to dáme“ postoj a kritickosť, ktoré sú vlastné umeleckej práci – v tomto prípade najmä v rámci postupov informovaných queer-feministickým myslením. Ctí odpor a zároveň spochybňuje poslušnosť – jej cieľom je vypočuť, akokoľvek vedome či nevedome nasledujeme určité myšlienkové a obrazové prúdy. Diskutuje o napätí medzi rôznymi oblasťami, ideológiami a kritickým skúmaním kategórií a vecí, ktoré sa berú ako dané či vnímané ako fakt.
Skúmanie ľudskej skúsenosti môže byť empirické, ale nikdy nie objektívne. Môžeme sa porovnávať, nasledovať určité trópy alebo im oponovať. Pri kolektívnom skúšaní foriem vyjadrovania a spôsobov čítania NIEČO HORÍ naráža na hybridné a nebinárne stavy vo vzťahu k sociálnemu prostrediu. Vizualizujú sa pohyby okolo sociálnych kódov a vzorov. Prezentované diela buď mapujú vnímané kategórie, alebo potvrdzujú určitú otvorenosť. Zároveň jasne ilustrujú konštrukciu, štruktúru, ktorá – v kombinácii jednotlivých častí – môže naznačovať problémy v širšom meradle. Výstava, ktorá v konečnom dôsledku lokalizuje jednotlivca ako súčasť vopred určeného poriadku, identifikuje moment reorganizácie a preskupenia.
Julius Pristauz
Johanna Odersky je vizuálna umelkyňa a hudobníčka žijúca v Berlíne, známa pod pseudonymom Iku. Je absolventkou Städelschule vo Frankfurte nad Mohanom, kde študovala v triede Judith Hopf a absolvovala výmenný semester na The Cooper Union School of Art v New Yorku. Vo svojom multidisciplinárnom prístupe je aktívnou osobnosťou na výtvarnej aj hudobnej scéne, pričom tvrdí, že tieto dva postupy sa navzájom dopĺňajú. Jej zvukové dielo vrství a starostlivo splieta asociatívne vzorky do komplexného spletenca emocionálne nabitých zvukov, čím vytvára zmyslovú sieť hypnagogických klavírnych postupov, zvukov mimozemského hmyzu a zvukových scén z hororových filmov. Jej diela boli vystavené na festivaloch, v galériách a umeleckých priestoroch v Európe, Japonsku, Mexiku a USA.
François Pisapia je umelec a filmár žijúci a pracujúci v Berlíne. Jeho umelecká prax sa pohybuje na pomedzí sochárstva, inštalácie, fotografie, performance a videa, pričom využíva amatérske a zberateľské postupy na rámovanie túžob do filmových obrazov lásky a rozkladu. Pisapia ukončil bakalárske štúdium dizajnu na Concordia University a absolvoval filmovú triedu Douglasa Gordona na Städelschule, pričom študoval aj u Laure Prouvost, Gerarda Byrnea a Wu Tsanga. Jeho práce boli premietané a vystavené v Centre súčasného umenia (Glasgow), Staedel Museum (Frankfurt), Echo Correspondence (Viedeň), Palais de Tokyo (Paríž), Českom centre (New York) a Centre Clark (Montréal).
Odersky (Iku, hudba) a Pisapia (FAUN TV, film) začali spolupracovať v roku 2021, keď urobili predstavenie v Arsenicu (Lausanne, CH) pre festival Lemaniana organizovaný Centre d’Art Contemporain Genève. V roku 2023 vydajú vizuálny album The Itch.
Selin Davasse sa narodila v Ankare, žije a pracuje v Berlíne. Vo svojej performatívnej praxi založenej na výskume opätovne využíva rôznorodé textové a performatívne techniky na konceptualizáciu a kolektívne stvárnenie etiky alternatívnych súčasností a špekulatívnych budúcností. Jej práca, zložená z naratívnych a zvukových textúr, kondenzuje myšlienkové systémy do intímnych ženských prejavov a nadobúda podobu hovorených a spievaných performancií s hravými a participatívnymi vrstvami, ktoré vytvárajú heterogénne pohostinné vzťahy s publikom. Medzi nedávne miesta jej performance patria: Galéria Škuc, Ľubľana (2022); BJCEM – Biennale des Jeunes Créateurs de l’Europe et de la Méditerranée, Procida (2022); Centrale Fies, Dro (2022); Wiener Festwochen, Viedeň (2022); a ďalšie.
Davasse, ktorá rozpory inštitucionálnej kritiky parfumuje kvetnatou rétorikou divy, spieva hlasom politicky sebareflexívnej, esteticky sebavedomej a finančne sebavyužívanej umelkyne z periférie Európy. Kedysi dávno, s nádejou, že jedného dňa bude uvedená do elitného klubu slušných národov, jej krajina zakázala vlastnú tureckú klasickú hudbu, pretože bola nezlučiteľná so západnou polyfóniou. Piesne, ktoré umelkyňa spieva, sú upravené z takýchto tragicky jednohlasných melódií. Stelesňujúc historické pochybnosti svojho regiónu – okrem súčasných umeleckých a ekonomických obáv – a túži po tvorivom hlase zbavenom neúprimných kariéristických ambícií a iných západných projekcií, avšak padnú jej slová na úrodnú pôdu?