Promenáda

„…Promenáda vychádza z mojej osobnej skúsenosti s nábrežím Dunaja a dlhoročným pozorovaním tejto unikátnej stavby z roku 1958 architektov Ivana Matušíka a Ivana Salaya, siaha od Mosta SNP až k Botanickej záhrade, jej dĺžka je takmer 2 km. Pri výstavbe komplexu River Park bola časť travertínovej promenády odstránená a v rámci protipovodňových opatrení nahradená novou štruktúrou z betónu. Následkom toho sa stovky ručne sekaných prvkov zo spišského travertínu ocitli uskladnené v mestskom depozite v oblasti Čierneho lesa. Mňa zaujíma moment dočasného, prekvapujúceho ’návratu‘, nového ’objavenia sa‘ týchto segmentov vo verejnom priestore centra mesta a asociácie, ktoré aktivujú spomienkový optimizmus a príjemné pocity, osobné spomienky na promenádu, veľmi prítomné v kontexte Bratislavy. Rozostavenie kameňov do kruhov asociuje figurálnu kompozíciu, schému, ktorá odkazuje na starovekú kruhovú obranu, na rímske bojové umenie alebo na pohybové zbory priekopníka moderného tanečného umenia, bratislavského rodáka Rudolfa von Labana. Tento môj projekt vnímam ako hybridné sochárstvo vo verejnom priestore.“

Matej Gavula

Pred Kunsthalle Bratislava, v priestore Treskoňovej ulice, osadil Matej Gavula (*1972) Promenádu, dočasné dielo, zostavené z kamenných prvkov, odstránených z dunajského nábrežia v Bratislave.[1] Pochádzajú z takzvaného Matušíkovho múrika, ktorý je zapísaný v kolektívnej pamäti Bratislavčanov ako ikonický prvok promenády pri Dunaji, tradičného vychádzkového cieľa. Svetlý pórovitý travertín, vyťažený z oblasti Spišského Dreveníka[2], evokuje takmer mediteránnu dovolenkovo-sviatočnú atmosféru. Múrik, ktorý siaha od Mosta SNP až k Botanickej záhrade, je dielom Ivana Matušíka a Ivana Salaya. Pochádza z roku 1958, čo je i rok započatia výstavby budovy Domu umenia, kde sídli Kunsthalle Bratislava, a ktorá má takisto na priečelí travertínový obklad. Repetitívne prvky minimalisticky jednoduchého perforovaného múrika nesúceho znaky klasickej architektúry (podesta, stĺp s náznakom kanelúry, preklad) boli ručne vytesané, každý z nich je originál. Vyznačujú sa brilantnou veľkorysosťou, proporčnosťou, čistotou tvaru a dômyselným detailom. Toto fyzické i vizuálne pevné ohraničenie odľahčili architekti vložením pravidelne sa opakujúcich polooblúkových priestorov vyhliadkových terás s priehľadným zábradlím z kovových profilov[3]. Časť z múrika bola odstránená pri budovaní River Parku a protipovodňovej ochrany začiatkom 21. storočia – nahradila ho pevná betónová bariéra. Jej výška a forma síce chránia mesto pred tisícročnou vodou, súčasne však znemožňuje bližší kontakt peších na promenáde s riekou.[4]

Celým 19. a 20. storočím sa vinú pokusy o urbanistické a architektonické zjednotenie nábrežia a snahy prepojiť ho s centrom mesta. Doposiaľ sa však prístup k spravovaniu a plánovaniu dunajských nábreží javí ako značne nekoncepčný a čiastkový. Ako sa uvádza v publikácii Bratislava (ne)plánované mesto, fragmentárne zásahy spôsobovali, že územie chátralo. Nábrežie tak až do minulého storočia ostalo „privilegovaným miestom identity, stretnutia súčasnosti a minulosti“ a zároveň jednou z posledných mestských „pevností, kde možno realizovať slobodu jednotlivca alebo malej skupiny“.[5]

Matej Gavula toto významné dielo skulpturálnej architektúry v jeho pôvodnom osadení pri Dunaji (pri rýchlom pohybe autom, či na bicykli) vníma ako kinetické dielo, vyvolávajúce stroboskopický efekt rytmizovanými zábleskami štrbín perforácie. Tento hypnotický pohyb mu pripomenul bratislavského rodáka narodeného práve na nábreží Dunaja, Rudolfa von Labana (1879 – 1958)[6], legendárneho avantgardného tanečníka, choreografa, pedagóga a teoretika tanca/pohybu. Gavula usporiadal travertínové kamene z nábrežia do kruhov vychádzajúc práve zo skupinových kolových tancov[7], ktorým von Laban venoval pozornosť a v ktorých veľký význam zohrávala kolektivita, zdieľanie v spoločenstve, tak dôležitom v jeho celoživotnej praxi.[8] Kruhové usporiadanie travertínových fragmentov podľa slov Gavulu odkazuje i na obranné valy, či na rímske bojové umenie, dokonalú vojenskú stratégiu založenú na prstencovej kruhovej obrane. Inštalovaná v centre mesta, pri Kunsthalle Bratislava, funguje skôr ako metaforická obrana voči gentrifikácii a ignorovaniu histórie.

Kruhy sú však doplnené hromadou krížom krážom ležiacich fragmentov, odkazujúcich na stav, v akom tieto historické prvky architektúry roky spočívali v mestskom areáli Čierny les na periférii Bratislavy. Tam bol natočený i Gavulov krátky film na rozhraní dokumentu a autorskej fikcie Promenáda v Čiernom lese (november 2021), ktorý zaznamenáva stav, v akom sa nachádzali travertínové časti rozobraného úseku promenády v čase tesne pred inštalovaním pred Kunsthalle Bratislava. Donedávna travertínové bloky v Čiernom lese hibernovali v melancholickej posthistorickej scenérii: náhodne pohádzané, mnohé z nich rozbité a dolámané, prerastené náletovými drevinami – takto tam boli vysypané po ich odstránení z nábrežia. Zachovalejšie kamenné prvky z promenády však boli nedávno (november 2021), možno i vďaka nášmu záujmu, inventarizované, očistené a uložené do úhľadných blokov. Areálom nás sprevádzal jeden z hlavných protagonistov videa, správca pán Belko. Na začiatku areálu sú umiestnené unimobunkové stajne zvierat, určených na ekologickú pastvu, ktorá sa má rozbehnúť na mestských trávnatých plochách v budúcom roku. Vidíme ich na videu, skackať po tých rozlámaných kameňoch, ktoré už nebolo možné zachrániť. Mäkký huňatý chrbát ovce je vo videu ozvenou travertínových volút z nábrežia. Zo záberov sála ambivalentná bukolicko-dystopická postantropocénna atmosféra oscilujúca medzi bezprostrednou roztopašnosťou kôz a mrazivým pohľadom na rozmlátený travertín.

Matej Gavula v tomto kontexte uvažoval nad fenoménom ruin porn, čo je zanietené amatérske fotografovanie/natáčanie novodobých ruín a ich následné publikovanie. Ako píše Siobhan Lyons, „tieto obrazy vypovedajú nielen o ekonomickom, ale aj o ideologickom zlyhaní“[9]. Fascinácia ruinami však súvisí i s konceptom času, poskytujúc niečo ako realistický pohľad do postapokalyptického života, cestovanie v čase do budúcnosti v prítomnosti. Zdá sa, že ruiny konfrontujú vieru spoločnosti v antropologickú vytrvalosť. Chátrajúca architektúra znamená neodvratný proces dejín, ktorému nakoniec podľahneme aj my. K situácii Matušíkovho múrika a Gavulovho vzťahu k nemu však lepšie pasuje pojem rustalgia, ktorý vysvetľuje Kate Brown vo svojej publikácii Dispatches from Dystopia: Histories of Places Not Yet Forgotten (2015), ktorá tu dômyselne rozlišuje medzi termínmi ruin porn a tým, čo nazýva „rustalgia“: Na rozdiel od ruin porn môže rustalgia ukázať, aká povrchná je dlhodobá viera v nevyhnutnosť trvalého ekonomického rastu.[10]

Travertín s charakteristickou pórovitou štruktúrou vzniká sedimentáciou, pomalým usadzovaním, podobne ako pamäť, ktorú neustále prekrývajú a konzervujú ďalšie a ďalšie vrstvy. Gavulovo dielo je o plynutí času, zabúdaní, amnézii, ale i o moci; jeho kľúčovými termínmi sú historické súvislosti, verejný priestor, reflexia, recyklácia, transformácia. Projekt otvára otázky ohľadom verejného priestoru Bratislavy, upozorňuje na jeho privatizáciu, nekoncepčné riešenia a problematické zásahy. Scitlivuje vzťah verejnosti k architektúre mesta, k jeho dedičstvu a histórii.

Lýdia Pribišová

MATEJ GAVULA (*1972, Bratislava) je vizuálny umelec pôsobiaci v Bratislave. Absolvoval odbor Kameňosochárstvo na Strednej škole umeleckého priemyslu a následne vyštudoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v Ateliéri Skla. Pracuje v médiách sochy a objektu, fotografie, videa, akcie a performance. V nedávnej minulosti prezentoval svoju tvorbu na výstavách ako Dom obradov, galéria Tabačka, Košice (kurátor Samuel Velebný, 2021), Homo Faber, Julius Koller Society, Bratislava, (kurátor Daniel Grúň, 2020); Sú dané: Park, Fontána, Východoslovenská galéria, Košice (kurátor Peter Tajkov, 2020); Abrazívna spoločnosť, tranzit.sk, Bratislava (kurátorka Judit Angel, 2019); Otras, HotDock Project Space, Bratislava (2019); Stratená forma/Blind Mould, SODA gallery, Bratislava (2018); Neustále rastúce horizontálne podzemné stonky – Geopoetika v časoch antropocénu, Galéria Plusmínusnula, Žilina (2017); ďalej Mám rada pozornosť, Stredoslovenská galéria v Banskej Bystrici (kurátorka Zuzana L. Majlingová, 2018); Pretty Soon If This Keeps Up I’m Going to Have to Envelop the Entire Universe, Gdańsk City Gallery (kurátori Piotr Stasiowski a Jaro Varga, 2018); Panfília, Zahorian & Van Espen, Bratislava (kurátor Daniel Grúň, 2016); či Shell Game, MeetFactory, Praha, (kurátori Lucia Gavulová a Jaro Varga, 2017).