…and they lived…

…and they lived…

… hoci nemôžeme s istotou povedať, či to bolo šťastne až naveky alebo nie. Život je cesta, hovorí klišé staršie ako kapitalizmus (alebo večná pravda, z ktorej práve kapitalizmus klišé urobil), a taká je aj táto výstava. Cesta bohatstvami rozprávania príbehov a ich nekonečnými možnosťami. Jeho moc ovplyvňovať duševné rozpoloženie, presvedčiť ľudí, aby vytvárali a pretvárali históriu, alebo niekoho uspať. Naše časy sa zvykli nazývať éra postpravdy. Niektorí však začali pochybovať, či vôbec niekedy nejaká pravda existovala. A tak nám kvantoví fyzici a komiksoví hrdinovia priniesli multiverzum, v ktorom sa môžeme úplne stratiť (alebo to bolo naopak?). Žijeme vedľa seba, a predsa často v paralelných priestoroch. A tak sa táto medzinárodná skupinová výstava ponúka ako javisko, ako divadlo pre príbehy, ktoré sa môžu rozvíjať, odohrať, opakovať, predvádzať a prežívať. Na konci týchto rozmanitých králičích dier nie sú žiadne odpovede, ani tam nikdy neboli. Je v nich len práca, individuálna vnútorná práca, kolektívna reflexívna práca a práca vo všeobecnosti, ktorá možno povedie k uzdraveniu.

V časoch núdze sa techniky menia na nástroje, zbrane a lieky. Obranné mechanizmy sa rodia zo samotnej túžby človeka existovať, uzdravovať sa, prekonávať nepriazeň osudu rebelovaním, alebo sa ukolísať do pokojného stavu prijatia. Príbehy staršie ako sám čas sa opakujú a transformujú, prispôsobujú potrebám veštcov, guruov, politických lídrov, opatrovateľov a poslucháčov, ponúkajú rôzne skutočnosti, obavy, odvahu, ponaučenia a nádeje.

Zdá sa, že existujeme v stave neustálej potreby mýtov, klebiet, hrdiniek a zloduchov, pričom jedny odsudzujeme a druhé oslavujeme. Osud týchto protagonistov a interpretácia ich príbehov podlieha neustálym zmenám, ktoré občas vedú k empatickejším postupom a inokedy k škodlivejším. Kedysi strašidelné čarodejnice odsúdené na upálenie sa menia na múdre liečiteľky a postavy dodávajúce silu, pričom čarovné legendy o vzniku miest sa môžu stať základom pre ospravedlnenie a realizáciu imperialistických praktík. Kto, pre koho a na aký účel rozpráva príbehy, neustále podlieha privlastňovaniu. V systéme, o ktorom sa hovorí, že je založený na racionálnom myslení, síce môžeme príbehy odmietnuť, ale nemožno si nevšimnúť, koľko zdanlivej racionality sa zakladá na súbore domnienok a legiend.

Ak je rozprávanie príbehov metódou vyhradenou pre disidentov, bláznov, snílkov a deti, aké metódy používa racionálny človek? A v čom spočíva jeho skutočný potenciál? Hranicu medzi skutočným a falošným často určujú vlastné schopnosti človeka, akési placebo. Niekde v tomto chaose existuje útočisko, kde sa môže odomknúť určitá liečivá sila alebo prinajmenšom sila zvládania problémov, aby poskytla útechu pre prípad potreby. Takú, ktorá prúdi prostredníctvom tarotových kariet a astrológie, alebo sa aktivuje hraním rolí, budovania sveta, ťahania, špekulácie, ponorenia sa do rozšírených realít, zmeny stavov a mnohých ďalších…

Táto výstava sa snaží ukázať niekoľko príkladov rozprávania, ktoré sa využíva ako zbraň v boji proti nespravodlivosti, nástroj na vytváranie nových svetov a liek, ktorý pomáha vyrovnať sa s tou existujúcou. Fyzický priestor výstavy slúži zároveň ako modulárna scéna, ktorá sa mení na hniezdo performancií a intervencií, pravidelne nadobúdajúcich fyzickú formu a umožňujúcich vznik rôznych príbehov. Tieto sporadické udalosti v mnohých ohľadoch spochybnia príbehy, ktoré počúvame, a poskytnú potenciálne rôzne pochopenia týkajúce sa okrem iného triedy, klímy, intimity, zdravotnej starostlivosti a krehkosti. Preto aj samotný charakter výstavy spadá do rovnakého radu, neustále sa vyvíja a ponúka zmenu zápletky, krajiny a protagonistov s cieľom udržať stav nevyhnutnej špekulácie a likvidity.
JR

***

Niekde vo svete za zrkadlom máme možno všetci svojich dvojníkov, píše autorka, politická analytička a sociálna aktivistka Naomi Klein vo svojej novej knihe Doppelganger (Dvojník). Ide o zrkadlové obrazy našich politických presvedčení. Naomi Klein sa podrobne venuje svojej vlastnej dvojníčke, Naomi Wolf, s ktorou si ju často mýlia. Hoci ich tvorba a politické vedomie mali podobné korene, mohli viesť k rovnakým alebo analogickým výsledkom. V istom okamihu života však začali prijímať rozhodnutia a vydali sa smermi, ktoré ich od seba maximálne vzdialili. Zatiaľ čo Naomi Klein kritizuje neskorý kapitalizmus a korporátnu globalizáciu, obhajuje organizovanú prácu a vyznáva ekofeministické zmýšľanie, Naomi Wolf sa stala otvorenou konšpiračnou teoretičkou, spolupracuje s bývalým Trumpovým hlavným stratégom Stevom Bannonom a bývalým miláčikom Fox News Tuckerom Carlsonom a popiera všetko od klimatických zmien až po covid-19.Obidve sú stále vysoko uznávané vo svojich kruhoch, ich diela rezonujú na opačných stranách zrkadla. Ponúka sa otázka: ako sme sa dostali do bodu dejín, kde protichodné pozície existujú vedľa seba, v neustálom boji, a napriek tomu prekvitajú. Niet divu, že populárna kultúra sa v posledných rokoch doslova vrhla na myšlienku paralelných vesmírov, roztrieštených do nekonečného prúdu možností, variácií, permutácií multiverza; životov takých vzdialených alebo takých blízkych, ale úplne odlišných. Mnoho teoretikov obviňuje pandémiu z výbuchu príbehov „čo keby“… Čo keby vlády krajín sveta prijali iné rozhodnutia a nasmerovali nás na inú cestu? Čo keby sa hrozba zachytila skôr alebo priamo pri koreni a nikdy by žiadna svetová pandémia neprepukla? Čo keby sa vlády namiesto toho, aby nútili ľudí vrátiť sa čo najskôr do práce, zamerali na rozvoj spravodlivejších zdravotníckych systémov a nových podporných štruktúr pre pracovníkov v celom spektre? Čo keby, čo keby. S roztriešteným zrkadlom možností, výsledkov a pohľadov na svet je stále ťažšie udržať demokraciu ako systém. Zrazu sa celá komplikovanosť násilne zúžila na všeobecne prijateľné politické pozície. To viedlo priamo k rastúcemu radikalizmu a v konečnom dôsledku sme nútení voliť menšie zlo namiesto kandidáta, ktorého si skutočne vyberáme. Dialóg je často nemožný, pretože priepasť medzi odlišnými pozíciami je jednoducho príliš veľká na to, aby sa dala prekonať. Ale čím sa také diametrálne odlišné reality udržiavajú na mieste? Čo im umožňuje rásť a prekvitať? Čo ich drží pokope? Trúfam si povedať, že je to sila rozprávania príbehov. Ide o schopnosť obaliť vieru do takého prepracovaného príbehu, že sa zrazu stane „pravdou“. A keďže príbehy sú také protirečivé, a predsa súbežné, zrazu sa zdá, že ak sa niekedy zmieria, nebude možné posudzovať jeden príbeh ako pravdivý a druhý ako nepravdivý. Zrazu sa zdá, že obidva príbehy, a ešte mnohé ďalšie, sa budú musieť prijať a rešpektovať súbežne, bez toho, aby jeden z nich triumfoval nad ostatnými. A tak vás táto výstava žiada, aby ste si vypočuli rôzne naratívy a dali im priestor, ktorý potrebujú. Či je možné tak robiť aj mimo výstavného priestoru, je úplne iná otázka.

JK