Po práci
Kolaboratívna výstava s názvom Po práci predstavuje kompozíciu viacerých prístupov. Céline Condorelli predstavuje sériu sochárskych diel v rámci novo koncipovanej site-specific inštalácie, a venuje sa zložitej spleti sociálnych a politických vzťahov, pre ktoré architektúra poskytuje javisko. Celý priestor sa mení na sledovací stroj – nie je to ani čierna skrinka, ani tradičná biela kocka -, ale skôr priestor dialógu a starostlivo inscenovanej a vedome formulovanej transparentnosti. Ben Rivers vstupuje ako sústredený pozorovateľ, ktorého 16mm kamera dokumentuje proces materiálnej transformácie vedúcej k intervencii do verejného priestoru, obývaného prítomnosťou zvedavých neľudských návštevníkov. V neposlednom rade hlas Jaya Bernarda prekrýva fyzické dielo Condorelli a Riverov filmový jazyk poetickým textom, ktorý sa šíri výstavným priestorom vo veľkoplošných tlačovinách a prostredníctvom filmového voiceoveru, ktorý zobrazuje najjemnejšie predstavy o zážitkových pocitoch pri interakcii s dielom.
Výstava vznikla na objednávku Condorelli na detskom ihrisku v južnom Londýne, koncipovanom prostredníctvom dialógu s miestnymi obyvateľmi a komunitami. Jej záujem o detské ihriská je dlhodobý a vychádza z troch hlavných historických odkazov: modulárne ihriská Alda van Eycka po druhej svetovej vojne, ktoré v 50. rokoch 20. storočia zaplnili prázdne pozemky vojnou zničeného Amsterdamu; nerealizovaná vízia Múzea umenia v São Paule Liny Bo Bardi, ktoré malo, byť obklopené detským ihriskom; a projekt Pallea Nielsena „Model pre kvalitatívnu spoločnosť“, predstavený v Moderna Museet, ktorý mal byť priestorom len pre deti a kam nemohli žiadni dospelí, miestom, kde hra mala prednosť pred všetkými ostatnými sociálnymi vzťahmi.
Proces vytvárania ihriska v južnom Londýne, koncepčne aj fyzicky, ako aj samotné skice prezentované v projektoch s názvami Tools for Imagination a Equipment, tvoria nosnú časť výstavy Po práci, ktorá sa po prvýkrát predstavila v South London Gallery začiatkom roka 2022.
Projekt je nielenže putoval do Bratislavy, ale bol priestorovo upravený tak, aby reflektoval otvorený dialóg medzi galerijným priestorom a okolitým Námestím SNP. Hoci bol pôvodne koncipovaný ako reflexia špecifických podmienok a spoločenského a historického kontextu južného Londýna, reflexia na van Eyckove ihriská nachádza ľahký odkaz a rezonanciu s históriou jeho východoeurópskych náprotivkov. Ktoré si podobne ako tie v Amsterdame pomaly našli cestu z reality mestskej scenérie do zakonzervovaných časových kapsúl múzeí dizajnu a architektúry a historických kníh.
Po práci spochybňuje tradičné rozdiely medzi voľným časom a prácou, hovorí o hraniciach medzi súkromným a verejným a o mäkkých tkanivách, ktoré ich spájajú. Pýta sa, aká môže byť úloha umenia, a zároveň sa pokúša odhaľovať a nanovo si predstavovať väzby, ktoré spoločnosť, kultúra a umenie môžu spoločne vytvárať. Aká je v tom všetkom úloha umelca*kyne, poeta*ky, filmára*ky? Tieto otázky zostávajú v pozadí výstavy, akosi nenápadne, ale s priamou komunitnou väzbou na dané problémy.
Jay Bernard je britský spisovateľ*ka, umelec*kyňa, filmový*á programátor*ka a aktivista*ka z Londýna, UK. Bernard je od roku 2014 programátorom v BFI Flare, spoluredaktorom Oxford Poetry a jeho*jej beletristické, non-fiction a umelecké diela boli publikované v mnohých národných a medzinárodných časopisoch a novinách. Bernardova tvorba sa zaoberá LGBT identitami a dialógmi. V roku 2005 bol Bernard vyhlásený*á za Foyle Young Poet of the year. V roku 2016 sa Bernardova The Red and Yellow Nothing dostala do užšieho výberu na cenu Teda Hughesa. V roku 2017 získal*a cenu Teda Hughesa za novú poéziu za svoje multimediálne performatívne dielo Surge: Side A, ktoré zahŕňa film Something Said, inšpirovaný požiarom domu v New Crosse v roku 1981, a archívy uložené v Inštitúte Georgea Padmorea, kde bol*a poet*ka v rezidenci. Bernard bol*a v roku 2018 zvolený*á za člena*ku Royal Society of Literature. Bernardova básnická zbierka Surge, ktorú vydalo vydavateľstvo Chatto & Windus, bola v roku 2019 zaradená do užšieho výberu na cenu T. S. Eliota, na cenu Costa Poetry Award 2019, na cenu Dylana Thomasa 2020 a na cenu RSL Ondaatje Award 2020. V roku 2020 získala cenu Sunday Times Young Writer of the Year Award.
Céline Condorelli je londýnska umelkyňa, jedna zo zakladajúcich riaditeliek Eastside Projects v Birminghame (Spojené kráľovstvo). Condorelli kombinuje viacero prístupov od rozvíjania štruktúr „podpory“ (práca iných, formy politickej imaginácie, existujúce a fiktívne reality) až po širšie skúmanie foriem pospolitosti a diskurzívnych miest. Medzi nedávne výstavy patria: After Work, Talbot Rice Gallery a South London Gallery, Veľká Británia (2022); Our Silver City, 2094, Nottingham Contemporary (2021-2022); Two Years’ Vacation, FRAC Lorraine, Francúzsko a TEA, Španielsko (2020-2021); Céline Condorelli, Kunsthaus Pasquart, Switzerland; Equipment, Significant Other, Rakúsko; Host/Vœrt, Kunsthal Aarhus, Dánsko; Ausstellungsliege, Albertinum, Nemecko (2019); Zanzibar, stála inštalácia pre Kings Cross Project, Veľká Británia, výstava vo Vera Cortes, Portugalsko (2018).
Ben Rivers študoval výtvarné umenie na Falmouth School of Art, najprv sochárstvo, potom sa začal venovať fotografii a filmu super8. Po ukončení štúdia sa sám naučil 16 mm film a ručné spracovanie. Je držiteľom mnohých ocenení vrátane: EYE Art Film Prize, 2016; FIPRESCI International Critics Prize, 68th Venice Film Festival za svoj film Two Years At Sea; Baloise Art Prize, Art Basel 42; Paul Hamlyn Foundation Award for Artists, 2010; dvakrát víťaz Tiger Award na Rotterdam Film Festival, dvakrát v užšom výbere na Jarman Award, a bol Radcliffe Fellow na Harvard University in 2015. Nedávne výstavy zahŕňajú: Urthworks, Hestercombe Gallery, Somerset; Phantoms, Triennale, Miláno; Urth, The Renaissance Society, Chicago; Islands, Kunstverein of Hamburg; Earth Needs More Magicians, Camden Arts Centre, Londýn; The Two Eyes Are Not Brothers, Artangel, Londýn a Whitworth Museum, Manchester. Umelec v centre pozornosti: Courtisane Festival; Pesaro International Film Festival; London Film Festival; Tirana Film Festival; Punto de Vista, Pamplona; Indielisboa and Milan Film Festival.