Vlnové štúdie
Karl Salzmann (nar. 1979) sa od začiatku 90. rokov zaoberá skúmaním zvuku, experimentálnou hudbou a súčasnými hudobnými fenoménmi. Počas svojho intenzívneho skúmania zvukov, rytmu a ich audiovizuálnych podôb si našiel cestu k formálnemu jazyku, ktorý sa vyznačuje jednoduchosťou a zdržanlivosťou vzhľadom na pohyb a tón. Autor zbytočne neplytvá materiálom, aby znázornil oba tieto základné rysy svojich diel a dostal ich do centra pozornosti. Jednoduché a predvídateľné sú aj procesy tvorenia jeho diel, ich strojovo pravidelné opakovania sú automatizované. Spektrum akustických a formálnych aspektov v Salzmannových prácach je aj napriek tomu široké, rovnako ako aj konštruktivistický základ, prostredníctvom ktorého je zvuk a s ním spojený pohyb (a naopak) znázornený ako skulpturálny proces, pričom výsledkom tohto procesu nemusí byť nevyhnutne iba skulptúra. Jeho diela majú často prototypický charakter a predstavujú pokus zobraziť tóny využitím vizuálnej formy.
Vlnové štúdie sú Salzmannovým umelecko-vedeckým vyjadrením výskumov prirodzených akustických fenoménov. Už v časoch renesancie si boli umenie a veda (a tak aj umenie a technika) veľmi blízke. Preto príroda a technika v žiadnom prípade nie sú vzájomnými protikladmi, iba si vyžadujú skúmanie spoločných foriem vyjadrenia. Salzmann nevyjadruje svoj záujem o akustické fenomény imitovaním ich prejavov, skôr spoznáva ich zákonitosti a pretavuje ich do svojho umenia. Jeho experimentálne audiokinetické inštalácie verne opisujú jednoduché fyzikálne zákony. Ale práve kvôli svojej nijako neprizdobenej jednoduchosti vzbudzujú u diváka pocity veľkej fascinácie.
Dielo Nauma Gaba Kinetická konštrukcia z rokov 1919/20, dielo, ktoré ohlásilo moment zrodu kinetiky, je vzhľadom na viditeľnú časť tohto umeleckého diela extrémnym príkladom redukcie materiálu. Pozostáva zo zvislej kovovej tyče, zapustenej do podstavca, ktorá je poháňaná motorom, a pri pohybe vytvára eliptický pohyb. Z metaforického hľadiska to symbolizuje lineárny model ustavičného pohybu vpred, ktorý sa dostáva do úzadia v prospech opakujúcich sa výkyvov nahor a nadol, typických pre život.
Aj u Salzmanna sa vlny pohybujú v plynulých formách, v choreografii pulzovania, nekonečných pohyboch nadol a nahor alebo neprestajných záchvevoch. Nosné materiály, ktoré prispievajú k zviditeľneniu fyzikálnych vzorov, sa menia od jednoduchých káblov (Vlnová kocka), gumovej hadice (Vlnová štúdia 2) až po vodu (Light/Water/Sound/Pattern) alebo – ako v prípade jedinej tu prezentovanej statickej práce – na bielo lakované drevo, v ktorom je zdanlivo uväznená digitalizovaná sínusová vlna skutočných rozmerov. Aj opakujúce sa zvuky, ktoré prichádzajú s pohybom (alebo je to naopak?), nie sú o nič menej rozmanité a siahajú od nervózneho klopkania po rytmicko-zvučné bzučanie.
Pri pozorovaní akusticko-vizuálnych Vlnových štúdií Karla Salzmanna je jedna vec jasná: vlna ide ďalej aj tam, kde už nie je očiam viac viditeľná, uši ju už nezachytia a telo ju už necíti. Je to dynamický princíp, zákon prírody, ktorý upokojuje svojím spoľahlivým cyklom, ktorý však vďaka nezadržateľnej vlastnej dynamike pôsobí aj znepokojujúco.
Katia Huemer
Kurátorka výstavy
