Photo © archive Kunsthalle Bratislava / Adam Šakový

Zvyknite si na moje telo, mne sa v ňom žije dobre

Eva Koťátková
26.05. 2021 - 11.07. 2021
Kurátor: Jen Kratochvil
Otvorenie
26.05. 2021, 16:00 - 20:00
Vstupné: Vstupné dobrovoľné

Námestie nikdy úplne nespí; dňom či nocou tu nájdeme najrôznejšie druhy obyvateľov. Ľudí bez domova, žobrákov, šoférov, policajtky a policajtov, holuby, nakupujúcich, mravce, štátne úradníčky, muchy, a niekedy dokonca aj včely, poslíčkov, návštevníčky krčiem, rastliny a stromy, tínedžerov, protestujúcich, lekárničky, chrobáky a bezpočet ďalších, viditeľných i neviditeľných.

Námestie má mnoho očí, ktoré sledujú, sú svedkami alebo dohliadajú, i keď často zámerne prehliada veci vyžadujúce mnoho pozornosti, ktorá sa im nedostáva. Jeho štruktúrovanosť umožňuje rôzne typy pohľadov; priečne, z miesta na miesto, z bodov, ktoré vidieť, na body, ktoré nevidno.

Je tu množstvo budov a množstvo okien; štátne inštitúcie, obchody, kaviarne a bary, obchody, okolo prechádzajúce električky, autá alebo parkujúce policajné hliadky. To všetko ponúka rôzne príležitosti venovať pozornosť tomu, čo sa tu odohráva. Napriek tomu je nezriedka pohodlnejšie nevidieť či nepočuť.

Každý, kto námestím prechádza, má iné privilégia pohybu: kam môže ísť, kam vstúpiť a kam sa nedostane. To všetko závisí na vašom spoločenskom statuse a postavení, vašom mieste v hierarchii mesta. A pritom sa všetci, bez ohľadu na ich pozíciu, stretávajú niekde uprostred. Väčšinou bez akejkoľvek možnosti vzájomne interagovať, i keby po tom túžili.

Prvá samostatná výstava českej, medzinárodne uznávanej umelkyne Evy Koťátkovej v Kunsthalle Bratislava sa – vstupujúc do komplexnej pavučiny živých vzťahov na námestí –prezentuje na prízemí inštitúcie, a to v priamom kontakte s okolitým prostredím cez veľkorozmerné okná. Vo svojej tvorbe Koťátková skúma, analyzuje, komentuje a symbolicky sa vzťahuje práve na také situácie, akými sú tie na námestí. Dlhodobo sa zaujíma o úlohu inštitucionalizovaných foriem moci a zavedených spoločenských jednotiek akými sú komunita, rodina či ich politicky definované kontrolné mechanizmy. Prostredníctvom svojej komplexnej umeleckej tvorby Koťátková mapuje ich formatívne vplyvy na jednotlivca bez ohľadu na to, ako a či taká osoba môže alebo chce vlastne patriť k daným preddefinovaným štruktúram.

Koťátkovej dôsledne konštruované scénografie tvoria množstvo prvkov; zvárané objekty, ktoré vo svojej abstraktnosti čas od času pripomínajú alebo naznačujú figuratívne vlastnosti; ready made objekty vykazujúce konkrétne, jasne rozoznateľné odkazy ako napríklad typické unifikované školské stoličky; miniatúrne modely v rôznych mierkach; ručne šité kostýmy a oblečenie; koláže kombinujúce nájdený materiál doplnený kresbami, často upravené jej dcérkou alebo ďalšími deťmi; kusy reformulovaného domáceho nábytku akými sú stoly či postele; to všetko sprevádzané či vyložene utopené v hlasoch ľudí rozprávajúcich o svojich spoločenských skúsenostiach.

Koťátková sa zaujíma o marginalizované hlasy, hlasy ľudí, ktorí nezapadajú či schválne nechcú zapadať do zavedených kategórií, ktoré daný politický systém ponúka, ktorí bojujú o svoje miesto v spoločnosti či dokonca vo svojom tele. Neskôr začala používať symbol ryby, tvora neschopného vydávať zvuky, mať hlas. Tieto ryby sú navyše vytrhnuté zo svojho prirodzeného prostredia, totiž z vody. Na prvý pohľad hravé, ale v skutočnosti stratené a s neustálou snahou vyjadriť svoju identitu a nájsť svoje právoplatné miesto.

Na jednej z lavičiek pred Starou tržnicou leží človek úplne zakrytý spacákom. Je nedeľa a konečne svieti slnko, i keď je ešte skoro ráno a potrvá ešte hodinu-dve, než sa námestie prehreje. V sobotu je tržnica otvorená, takže všade sú ľudia s košíkmi a plátennými taškami postupne plnenými drahými farmárskymi produktmi. Nedávno obnovená možnosť sadnúť si a dať si vonku drink, nielen v kompostovateľnom poháriku, ale v ozajstnom porceláne alebo skle, pritiahla vo veľmi krátkej dobe nevídané davy. Ľudia posrkávajú svoje kávičky či dokonca prosecco, obsadzujú všetky lavičky, avšak s odstupom od spiaceho muža. Pomaly se prebúdza a opatrne vylieza zo svojho prístrešku, aby sa pridal k ostatným bezdomovcom roztrúseným v dave šťastných víkendových kupujúcich. Žobráci pýtajú peniaze, ale zdá sa, že ich skoro nikto nepočúva. Sú už zvyknutí na stále tie isté tváre. Všetky tváre vôkol sú akosi známe. Je to malomestská situácia a je ťažké nezvyknúť si na skupinu stále tých istých ľudí. Na druhej strane ulice je pokojnejšia, tranzitná zóna; ľudia tadiaľ skôr len prechádzajú, ale tam, za tými obrovskými oknami, rozpráva výstava Evy Koťátkovej o zakorenených patológiách, ku ktorým na námestí dochádza.

Naprieč existujúcim cestičkám sietí a prepojení vzniká nový dialóg. Do hry sú zahrnuté všetky predstaviteľné a imaginárne prvky. Nielen ľudské bytosti vôkol, ale aj zvieratá, rastliny a budovy. Tie, podobne ako neviditeľné toky myšlienok, tvoria námestie ako živú entitu, organizmus so svojimi vlastnými emóciami, náladami, frustráciami, túžbami, úzkosťami, príbehmi lásky i bolesti, diskrimináciou a útlakom, malými radosťami a pôžitkami. Na ploche námestia žije alebo ním len prechádza veľa monštier. Poukázať na ne môže i nemusí priniesť určitú úľavu. Nič nie je z princípu zlé alebo dobré vo svete imaginácie Evy Koťátkovej. Ale všetko do nej patrí. Je to priestor inklúzie. Je to priestor dialógu. Je to priestor, do ktorého ste pozvaní.

Jen Kratochvil
kurátor výstavy

Nahor ↑