Zrážka galaxií

Dve metafory vesmíru /alebo/ Ako vidí hlava 

Výstava s názvom Zrážka galaxií je sondou do aktuálnej tvorby sochárky Pavly Scerankovej (*1980). Prezentuje a vzájomne kontextualizuje dve na pohľad príbuzné diela, ktoré zároveň odkrývajú dve výrazné témy a nateraz nosné ideové línie jej solitérneho umeleckého programu. Interaktívna kinetická inštalácia Zrážka galaxií (2014), ktorej názov symbolicky kóduje leitmotív celku výstavy, sprítomňuje pohyby a vzťahy vesmírnych telies v analógii s pozemským časopriestorom, teda s vesmírom života a so vzťahmi ľudí. Objekt s názvom Veritas (2015), ktorého súčasťou je aj samostatné video, je, naopak skonštruovaný v odkaze na ľudskú figúru s integrovaným šijacím strojom namiesto „hardvéru“ tela. Asociuje tak iný typ priestoru či vesmíru – vesmíru vnemov, myšlienok a spomienok v ľudskej hlave. Dve príbuzné diela, dve rôzne metafory vesmíru.

Sceranková patrí k výrazným postavám českého a slovenského sochárstva mladej generácie, ktorá na scénu vstúpila v druhej polovici nultých rokov. Študovala na AVU v Prahe, kde absolvovala aj doktorandské štúdium. Práve v tomto období začína svoj umelecký program nasycovať výskumom vnímania, resp. procesov vzniku obrazu v ľudskej mysli a paralelne jeho uchovávania v pamäti¹. Už v ranej fáze tvorby pracovala s tematikou osobných spomienok ako zdrojov viacerých priestorových realizácií (napr. séria Spomienky ako nová skutočnosť, 2006). Jej diela pôvodne reflektovali najmä privátnu sféru rodiny, detstva, snov či medziľudských vzťahov, často v podobe dekonštruovaného nábytku alebo dynamizovaných predmetov z domácnosti (napr. séria Návšteva doma, 2010). Krehká korporalita týchto predmetov sa stávala nosičom pamäte a emocionálneho prežívania.

Čokoľvek by sme položili na vydutý stolík, spadlo by to a rozbilo by sa. Keby sme sa posadili do vychýleného kresla, zrejme by sme spadli tiež. Drobná lampa od vnútorného napätia explodovala a perináku zasa odletel chrbát. Ako o tvorbe Scerankovej v jej autorskom katalógu napísal Jan Zálešák, „…důvody, proč se věci uvádějí do pohybu, jsou naprosto vzdálené jakékoli účelnosti. Spouštěcím mechanismem jsou velmi často vzpomínky a také emoce rodící se z mezilidských vztahů – oboje věci křehké, efemérní, pomíjivé samy o sobě.“² Instabilitu, krehkosť až efemérnosť vnímanej reality pritom umocňovalo spravidla rovnako krehké „low-cost“ materiálové riešenie diel. Manipulovaný starý nábytok, domáca kuchynská výbava, kartón či obyčajné dosky štýlovo odkazovali k rozhraniu postminimalizmu a arte povera.

Socha ako médium sa tu stala antropomorfným, kineticko-dynamickým hostiteľom emócií a spomienok. Len sporadicky u Scerankovej nájdeme robustnejšie či materiálovo trvácnejšie práce, ktoré sa vzťahujú k predstave tradičnej sochy. Nosnú líniu tvoria skôr mechanizované alebo animované skelety vecí, ktoré obnažujú vnútornú štruktúru, procesuálnosť a krehkosť ľudského vnímania. Diela divákovi kladú otázku, „čo vnímame, a ako to, čo vnímame, prežívame“³. V období doktorandského štúdia táto línia tvorby autorky graduje do abstraktnejších, resp. univerzálnejších polôh vizualizácie a tematizácie vnímania ako takého. Jej diela akoby načas opustili pole osobnej mytológie a obrátili sa viac k vedeckým aspektom aktuálneho poznania z oblasti videnia, vnímania, zapamätávania a pod. (napr. Umenie nezmerateľných vedeckých otázok I. a II., 2011, alebo Myseľ bez obrazu, 2012).

Dovtedy intuitívnejšie modelovaný privátny priestor s charakteristickým výrazom napätia, váhania či rozkolísanosti⁴ vystriedal tajuplný svet ľudskej mysle a v nej prebiehajúcich procesov vnímania. Do tejto línie spadá figuratívny objekt Veritas, ktorého súčasťou je aj prezentované video. Na pohľad abstraktná geometrizujúca kovová figúra už sama osebe akoby bola skonštruovaná z množstva uhlov pohľadov či vizuálnych bodov. Opäť veľmi krehký až opticky odhmotnený skelet tak svojou formou znázorňuje, ako vzniká jeho obraz v mysli človeka. Ukazuje, že ľudské videnie a vnímanie nefunguje ako fotoaparát, ktorý v sekunde zosníma a zaznamená celok figúry, ale tvorí a postupne skladá obraz z množstva vizuálnych bodov. Tvar a forma figúry v tomto prípade kódujú proces vnímania. Je konštruovaná tak, ako ľudské oko alebo „hlava“ vidí.

Autorka tento objekt nazvala po rovnomennom šijacom stroji, ktorý nahrádza akýsi „hardvér“ tela. Reflektovaný proces videnia a vnímania podčiarkuje prítomné video, v ktorom objem, tvar a detaily podobného figurálneho skeletu postupne vykresľuje čierna niť napojená na stroj. Proces vnímania je tak doslova kreslený niťou. Sceranková vizualizuje poznanie, že svet, ako ho vidíme, existuje predovšetkým tak, ako ho vnímame alebo myslíme. Objekt spolu s videom Veritas zhmotňujú vesmír v ľudskej hlave, priestor plný vnemov, myšlienok či spomienok, ktoré spoločne skladajú náš obraz skutočnosti.

V roku 2013 autorka prekvapila samostatnou výstavou, ktorú jej usporiadala Galerie hlavního města Prahy v priestoroch Staroměstské radnice. Novinkou bola najmä nečakaná téma, ktorú kurátorka Sandra Baborovská výstižne nazvala „súkromným vesmírom“⁵. Prezentovaná séria potvrdila odklon od osobnej mytológie k univerzálnejším témam. Diváci mohli vidieť napríklad rozfázovaný zmenšený model vzletu raketoplánu Discovery alebo, naopak monumentalizovaný model planetárnej sústavy na spôsob súpravy na pletenie⁶. Sceranková na tejto výstave ikonograficky rozšírila svoj sochársky záber o kozmický priestor, v ktorom zároveň nachádzala analógie s vesmírom života na Zemi. Práve táto výstava sa stala podnetom prvej kreatívnej spolupráce autorky a astrofyzika Bruna Jungwierta, ktorého výskum kozmických fenoménov a zrážok galaxií inšpiroval jej ďalšiu tvorbu.

Interaktívna inštalácia Zrážka galaxií predstavuje model pohybu galaxií v kozmickom priestore. Na koncoch dlhých kovových ramien pomaly rotujú časti domáceho porcelánového servisu. Polovica šálky, taniera či vázy sa po rozpohybovaní týchto obežných dráh divákom permanentne stretáva a zároveň míňa so svojou druhou polovicou inštalovanou na susediacej dráhe. Astrofyzika učí, že pri zrážke dvoch galaxií vždy vzniká nová galaxia. K stretnutiu a zrážke však spravidla dochádza po veľmi dlhom čase, pričom ich priamy fyzický kontakt nikdy nenastáva, nikdy sa skutočne nestretnú. Fyzikálne vlastnosti vesmírnych fenoménov, ich správanie a vzájomné pôsobenie sa tu stali modelom fungovania pozemského vesmíru, čarovne krehkou analógiou medziľudských vzťahov.

Dve formálne príbuzné diela, dve rôznorodé metafory vesmíru. Jedna ako sústava videnia a vnímania v priestore mysle, druhá ako systém vzťahov nad nami a okolo nás. Na jednej strane stojí monumentalizácia efemérnych mentálnych procesov, na druhej model nekonečného vesmíru v subtílnom prevedení. Obe diela pritom nasledujú dlhodobý kinetický program autorky so zapojením nájdených predmetov – šijacieho stoja a porcelánového servisu. Pohyb, resp. jeho animácia sochárskou cestou (vo videu aj v priestorovej inštalácii) naďalej zostáva kľúčovým nositeľom významu diel. Centrálnou tézou autorky a jej tvorby sa stáva priestor ako analógia človeka, jeho videnia, vnímania a cítenia. Práve to sú podľa Pavly Scerankovej konštanty, ktoré tvoria svet.