Thinguniverse
Thinguniverse, ktorý vytvára Jeauk Kang, je kresliarska performance. Výsledné umelecké dielo však nepozostáva len zo samotného aktu kresby čiernym perom na bielu stenu, ale tiež opätovného premaľovania nabielo. Kresba na bielu stenu predstavuje proces tvorby – zachytáva existenciu diela v konkrétnom čase a priestore – premaľovanie nakreslených línií zas predstavuje jeho zánik. Obe zložky – kresba aj premaľovanie – sú totiž rovnocennými súčasťami tejto performance. Umelec na stenách kreslí predmety, ktoré si so sebou prinášajú návštevníci ateliéru či galérie. Tvary všakovakých predmetov, ktoré umelec chvíľkovo zahliadne – napríklad klobúk, paličku na chodenie, okuliare, fotoaparát, kabát či topánky – zachytáva na stenu iba v obrysoch, odkazujúc tak svojim divákom, že všetko na svete raz čaká rovnaký osud.
Kang totiž vníma všetky bytosti ako existenciu, ktorá nie je večná. Inými slovami, ich bytie je ohraničené stvorením a zánikom. Hoci nakreslené na stene pôsobia ako rôzne nezávislé identity, ktoré sa v priestore galérie ocitli za rozličných okolností, v univerzálnom kontexte také nie sú. Všetky sú vzájomne prepojené. Dokonca ani našim smartfónom sa nevyhýbajú život ani smrť – ich existencia je sprevádzaná rôznymi procesmi od vytvorenia cez používanie až po nevyhnutný zánik. Na týchto princípoch je založený aj kolobeh samotného sveta i vesmíru. Materiály, z ktorých je smartfón vyrobený, pochádzajú z Kórey, Číny či Ameriky, ako aj z rôznych iných, nám neznámych miest. Plast má pôvod vo fosílnych palivách z mäsa a kostí dinosaurov, ktoré na zemskom povrchu prežili mimoriadne dlho. Smartfón tak slúži nielen ako prostriedok nadviazania spojenia medzi sebou a celým svetom v konkrétnom časopriestore, ale aj s vesmírom či s dejinami. Práve pre jeho existenciu však paradoxne zabúdame, že na nadviazanie tohto spojenia žiaden prostriedok nepotrebujeme – všetko totiž prepája princíp fungovania vesmíru. A práve toto posolstvo sa umelec snaží vyjadriť prostredníctvom svojej práce.
Predmety na bielej stene sú stvorené prostredníctvom kresby a koexistujú vo vzájomnom vzťahu s predmetmi nakreslenými nad nimi, pod nimi i vedľa nich. V procese ich tvorby a využívania vznikajú medzi všetkými týmto vecami isté vzťahy. Samotné objekty, zachytené v rámci Thinguniverse, nie sú výsledkom autorovej selekcie – sú len zobrazením toho, čo videl. V tomto diele sa Kang nesústreďuje na úmyselné nadviazanie vzťahov medzi jednotlivými objektmi, ktoré zachytáva, ale na ich samotnú existenciu, ktorá ich na nadviazanie vzájomných vzťahov predurčuje. Ani jediný zo zachytených predmetov sa tomuto procesu nevyhne – nejestvujú totiž v diskontinuite jednotlivých bodov a okamihov, ale, naopak, v kontinuite línie, povrchu a času, čo je princíp existencie vlastný všetkým živým i neživým objektom.
Jeho dielo pripomína buddhistický princíp kauzality, známy aj ako Indrova sieť. A hoci z nej Kangova performance nevychádza, buddhistická filozofia akoby prenikla do podvedomia umelca, ktorý vyrastal v tradičnej kórejskej kultúre. Aj to je dôsledok kauzality, ktorá sa v princípe ponáša na fungovanie vesmíru: ako keď zahliadneme kvapku rannej rosy, ktorá sa zachytila v pavúčej sieti – tú istú kvapku, ktorá sa odráža od inej kvapky rosy, odrážajúcej sa od ďalšej. Tento princíp je vlastný všetkým veciam, ako aj samotnému vesmíru. Nič nie je nezávislé a večné, všetko vypĺňa prázdno. Tam, kde je začiatok, je nevyhnutne aj koniec – život podmieňuje smrť a smrť podmieňuje život. Toto jestvuje, lebo jestvuje aj tamto a naopak – táto existencia zaniká, pretože zanikla aj tamtá.
Kangovo dielo Thinguniverse sa nekončí spoločne s ukončením autorovej performance. S plynúcim časom totiž konštantne plodí iné dielo na inom mieste, vytvárajúc tak to isté a zároveň odlišné. Jeho práca v mieste svojho stvorenia ani nevzniká, ani nezaniká. Všetko, čo jestvuje v istom časopriestore, sa zároveň vytráca, poukazujúc tak na zákonitosti vesmíru, podľa ktorých nič nie je naveky rovnaké či odlišné. Zmena časopriestoru totiž nielen spája malé veci do veľkých celkov, ale zároveň so sebou nevyhnutne prináša aj ich zánik. Umelec pri svojej práci využíva strop, podlahu i steny, pretože aj priestor ako taký preňho predstavuje vesmír založený na kauzalite. To, čo sa nachádza nad podlahou, autor zobrazuje na stenách, prepájajúc tak existenciu stvárnených objektov prostredníctvom pomyselnej nite ich vzájomných vzťahov v konkrétnom časopriestore a zároveň v kontinuite, nadväzujúc tak spojenie medzi bratislavskou Kunsthalle a juhokórejským mestom Suwon, ktoré autora privádza na jeho výstavu zorganizovanú niekde v Kórei pri príležitosti Kangovho návratu do domoviny. Z tejto spájajúcej línie sa tak stáva rozmerná matica vesmíru, v ktorom sa Jeauk Kang stáva filozofom a umelcom poukazujúcim na vzájomnú podmienenosť vzniku a zániku.
Kwangsu Lee
Kurátor výstavy
– – – – –
