Spomínaš si, ako sme sa stretli?
Dielo Spomínaš si, ako sme sa stretli? sa zaoberá prvými stretnutiami a spomienkami autorky a jej priateľov či priateliek. Tvorí ju objektová inštalácia popolníkov, ktoré inscenujú miesto interakcií vo verejnom priestore. Súčasťou je zvukový záznam opisujúci každú zo situácií z dvoch uhlov pohľadu.
Výstava bola predčasne zrušená z dôvodu viacerých deštrukčných zásahov vandalov.
Dielo Spomínaš si, ako sme sa stretli? sa zaoberá témou individuálnej pamäte, prvými stretnutiami a spomienkami autorky a jej priateľov či priateliek. Skladá sa z objektovej inštalácie popolníkov vo verejnom priestore, ktorá má byť impulzom pre diváka či diváčku k rozpamätávaniu. Pamäť môžeme chápať ako schopnosť, ktorá nám umožňuje si ukladať skúsenosti, znalosti či spomienky. Zároveň nám ponúka nepresné a subjektívne reprodukcie minulosti a možnosti si rekonštruovať naše spomienky. Tie sú tvorené v závislosti od našich emócii, psychického rozpoloženia, čo môže viesť k ich skresleniu. Východiskom pre autorku projektu, Nikolu Čižmárovú, je spätné spomínanie a postupy, ktoré sa tvoria v pamäti.
Do procesu vzniku diela zapojila siedmych priateľov a priateľky, ktorí a ktoré si mali spísať ako si spomínajú na ich prvé stretnutia. Tento postup aplikovala aj autorka a zároveň si všetci a všetky vyselektovali časti, ktoré považovali za podstatné. Pri písaní spomienok sa prehlbuje náš výber fragmentov. Intenzívnejšie premýšľame nad tým, čo a ako chceme povedať, aby táto podoba pôsobila verne našej predstave o danej spomienke. V týchto subjektívnych opisoch interakcií môžeme nájsť tri rozdielne roviny spomínania. Prvou je pocit, že si pamätáme celok určitej udalosti. Druhou rovinou je uvedomenie si útržkovitosti našej pamäte. Poslednou rovinou je strata spomienok, ktorá môže byť vnímaná v jednom z textov, ktorého znenie je „Prepáč, nespomínam si.“ Tieto rozdielne spôsoby nášho procesu rozpamätávania sa na minulosť generujú v diele dve verzie spomienok na každé stretnutie, ktoré sa jemne konfrontujú a vzájomne sa (ne)dopovedajú. Texty boli podkladom pre vytvorenie zvukového záznamu, ktorý sprítomňuje spomienky na rozhovory minulých stretnutí. S nimi súvisí aj samotný výber objektov. V niektorých prvých interakciách boli spoločnými menovateľmi práve popolníky, ktoré môžu byť chápané ako záchytné body spomienok či miest na troch konkrétnych uliciach, kde sa situácie odohrali.
Autorka mala dlhodobo tendenciu vystavovať sa procesu rozpamätávania formou sebaizolácie. Avšak jej premýšľanie o spomínaní a izolovaní sa v priebehu posledného roka premenilo na potrebu realizovať dielo, ktoré by inscenovalo miesto pre rozpamätávanie a náhodné stretávanie. Sama tento postup opisuje: „Kedysi som si myslela, že ústredným pocitom môjho života bude nostalgia. No aj tomuto môjmu prepadnutiu do nostalgických chvíľ a emócii, predchádza istý proces, ktorému sa dobrovoľne vystavujem. Niektorí ľudia by povedali, že utekám, stránim sa, ignorujem svet a podobne. Spomínam si, že už odmalička pre seba vytváram čas na ‚pauzu od života‘. Znie to pateticky, ale v podstate u mňa ide o potrebu sa vzďaľovať od života, ktorý vediem. Je mojím zvykom stále prehodnocovať svoje rozhodnutia, činy a správanie, izolovať sa. Po vyše roku stráveného v relatívnej izolácii, sa moja túžba po chcenej izolácii vytratila. Nemám pocit, že je to nejaký proces pre osobný rast a spätnú analýzu správania a rozhodnutí. Skôr ide o upadnutie do bolestnej nostalgie, túžby po stretávaní sa, zoznamovaní a socializácie.”
Potreba Nikoly Čižmárovej rekonštruovať miesta a spomienky na jej náhodné stretnutia vo verejnom priestore poskytuje návštevníkovi a návštevníčke výstavy aj iný moment. Okrem spúšťania procesu rozpamätávania, sa autorka prostredníctvom spontánnych interakcií okoloidúcich s inštaláciou, vedomých či nevedomých pristavení, snaží vytvoriť aj priestor pre potenciálne zoznámenia a nové spomienky.
Dielo je magisterskou prácou, ktorá vznikla na Katedre intermédií, pod vedením Jany Kapelovej a Niny Vidovencovej a prezentované v rámci spolupráce Kunsthalle Bratislava a Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave.
Katarína Jankechová
