Psychogeografická križovatka

PSYCHOGEOGRAFICKÁ KRIŽOVATKA

RE/READING BRATISLAVA

Bratislava, ako hlavné mesto Slovenska, ležiace v tesnej blízkosti rakúskeho hlavného mesta Viedne a susediace s Rakúskom a Maďarskom, spája kultúrne paradigmy, sociopolitické parametre a históriu východnej a západnej Európy. Keďže je bývalým hlavným mestom Uhorského kráľovstva, jeho búrlivá minulosť je silne prepojená s habsburskou monarchiou a mnohými dôležitými politickými udalosťami v Európe. Do štruktúry Bratislavy sa zapísala aj éra východného bloku v podobe komplexov vysokých budov v časti Petržalka a futuristického Mostu Slovenského národného povstania cez Dunaj. So svojimi bohatými pamiatkami a zdobenými budovami, ako sú Bratislavský hrad a niekdajší korunovačný chrám Uhorského kráľovstva, Dóm svätého Martina, malebné štvrte historického mesta priťahujú veľké množstvo turistov. Bratislava zároveň stelesňuje obrovské zmeny, ktoré sa prehnali strednou a východnou Európou ako celkom po páde socializmu. Vďaka vplyvu turbokapitalizmu na tento región mnoho svetových firiem otvorilo svoje pobočky v Bratislave, ktorá sa stala centrom medzinárodného automobilového priemyslu a domovom veľkých softvérových spoločností.

Rozmanité mestské pozadie výstavy s názvom Psychogeografická križovatka bolo koncipované pre špecifické miesto Kunsthalle LAB ako pre uzlový bod v meste, a zároveň laboratórium pre rozvoj a experimentovanie s nápadmi a procesmi v oblasti umenia. Výstava zdôrazňuje úlohu priestoru Kunsthalle LAB ako uzlového bodu v meste. Vďaka vytvoreniu rozhrania medzi verejným mestským priestorom a výstavnými priestormi s veľkou presklenou fasádou prekračuje hranice medzi interiérom a exteriérom, každodenným životom a paralelnými a/alebo alternatívnymi realitami umenia. Názov výstavy na jednej strane súvisí s „psychogeografickými“ metódami objavovania mestského prostredia, ktorými sa po prvý raz zaoberalo hnutie situacionistov okolo Guya Deborda v 50. rokoch 20. storočia v Paríži, a ktoré nasledovalo subjektívnu, hravú, nefuncionalistickú a podvratnú metodiku. Termín “junction” (spojenie, križovatka, uzol) naráža na centrálny bod reprezentovaný výstavou v Kunsthalle LAB, kde sa stretávajú rôzne vlákna odrazov, porozumenia a vnímania mesta, a prelínajú sa s príspevkami umelcov. Výstava, prechádzajúc rôznymi súčasnými psychogeografickými cestami, sa snaží otvoriť nové vnímanie Bratislavy pomocou rôznych trás a šošoviek, cez ktoré štyria zúčastnení umelci (Hinrich Gross, Jan Köchermann, Almut Linde a Youssef Tabti) vstúpia do dialógu s mestom a jeho obyvateľmi.

Tento projekt predstavuje práce, ktoré boli vytvorené priamo v Bratislave pre priestor Kunsthalle LAB, a ktoré sú procesuálne, interaktívne a reflektujú mnohostrannú mestskú textúru hlavného mesta Slovenska. Všetci zúčastnení umelci sú z nemeckého Hamburgu a spoločne pokrývajú širokú škálu médií, od soundscape cez video, fotografiu, svetelné inštalácie, priestorové súbory, až po exteriérové architektonické sochy a performance. Hinrich Gross, umelec a architekt narodený v Mníchove, ktorý študoval architektúru a výtvarné umenie v Hamburgu, vytvára svetelné inštalácie, ktoré zrkadlia, prekrývajú, znásobujú, zahaľujú a prehlbujú dané štruktúry prostredníctvom dočasného média osvetlenia. Usporiadal mnoho výstav a realizoval mnoho projektov v Nemecku, Európe, Japonsku a Spojených štátoch. V Kunsthalle LAB redefinuje priestor pomocou média svetla, čím presahuje hranice vnútrajšku a vonkajšku. Vo svojej novej práci vytvorenej in situ, Interference Space VI (2015), rozpínanie svetla sa rozprestiera v prelínajúcich sa vrstvách a skladá sa na stene a podlahe. Spája sa so slnečným svetlom vstupujúcim do priestoru, odrážajúc sa do okien výstavného priestoru a vizuálne sa ozýva na chodník pred LAB. Počas hry na dané miestne predpoklady sa Grossove prchavé svetelné sochy otvárajú celému spektru interpretácií. Ako poznamenal sám umelec, predovšetkým sa točí okolo vzájomných vzťahov medzi mestským priestorom a priestorom výstavy, čím zjednocuje “vežu zo slonoviny” umenia a premenlivé stavy mestského prostredia. Na druhej strane sa jemne zaoberá bohatou históriou Bratislavy ležiacej na hraniciach medzi Východom a Západom, kým symbolicky obracia a láme geopolitickú situáciu, a, povedané autorovými slovami, vytvára “priestor a proti-priestor ako metaforu pre svoj osud a potenciál”.

Materiálnejšie konkrétne architektonické intervencie sú v centre tvorby hamburského umelca Jana Köchermanna. Köchermann, narodený v roku 1967, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Hamburgu a svoje práce vystavoval v rôznych múzeách, umeleckých inštitúciách a na verejných priestranstvách medzi Hamburgom a Oslo. Kreslením na rôzne médiá, vrátane drevených stavieb, punk-rockovou hudbou, rozprašovaním, naftovými generátormi dodávajúcimi energiu živým vystúpeniam, umelec zasahuje do mestských priestorov a miest konania výstav transformáciou daných štruktúr a sprostredkovaním medzi vnútrajškom a vonkajškom, čím premieňa miesta tranzitu na miesta, na ktoré sa ľudia sústredia a ktoré vnímajú. Jeho architektonické priestory odkazujú priamo alebo nepriamo na mestské podchody a iné komunikácie v meste, a slúžia ako javiská pre zvukové/hudobné vystúpenia jeho vlastnej skupiny alebo iných umelcov. V Bratislave Köchermann spolupracuje s rôznymi miestnymi hudobnými skupinami. Ich živé vystúpenia, ktoré sa konajú počas otvorenia výstavy, sú v podobe miniatúrnych projekcií začlenené do modelových konštrukcií na základe mestských prostredí, na ktoré autor narazil počas svojich prechádzok po meste. Ako fragmenty mestského priestoru, Köchermannove modely premieňajú exteriérové miesta na interiérový priestor výstavy, a zároveň slúžia ako reflexie na charakter mestského prostredia samého osebe ako tranzitného miesta a platforma pre ľudskú činnosť a interakciu.

Konceptuálna umelkyňa z Hamburgu, Almut Linde, narodená v roku 1965 v Lübecku v Nemecku, študovala na Vysokej škole výtvarných umení ako študentka v magusterskom programe Franza Erharda Walthera a Bernharda Johannessa Bluema, a svoje práce vystavovala po celom svete v múzeách a umeleckých inštitúciách. Zaviedla termín „Dirty Minimal“ (špinavý/neslušný minimalizmus) označujúci jej estetický prístup spájania každodenných materiálov, nájdených predmetov a fenoménov skutočného života v redukovanom, vizuálne nabitom formálnom jazyku. Jej multimediálne diela, ktoré zahŕňajú priestorové inštalácie, sochy a videá, sú často založené na interaktívnej spolupráci a zúčastňujú sa na analyzovaní inštitucionalizovaných sociálnych procesov a mocenských štruktúr a na metódach organizovania výroby a distribúcie v našej ekonomikou presiaknutej dobe. Pre výstavu v Kunsthalle LAB vytvorila dvojdielnu inštaláciu spojenú s Bratislavou v priestoroch veľkého závodu Volkswagenu, ktorý má vo svojom areáli najväčšiu lisovňu zo všetkých závodov koncernu Volkswagen Group. V spolupráci s VW Bratislava umelkyňa predstavuje svoju novú skulpturálnu inštaláciu DIRTY MINIMAL #103.1 — VW TOUAREG (2015), ktorá sa skladá zo všetkých plechových prvkov použitých pri výrobe luxusného auta v Bratislave. Jej video DIRTY MINIMAL #103.2 — MOVEMENTS (2015) kontrastuje s rýchlymi, ladnými pohybmi priemyselných robotov v závode VW Bratislava s rýchlosťou a precíznosťou strojov masovo vyrábajúcich súčiastky na podvozky áut.

Francúzsky konceptuálny umelec alžírskeho pôvodu, Youssef Tabti, sa narodil v Paríži v roku 1968, kde tiež študoval umenie a históriu umenia. Od roku 1994 žije a pracuje v Hamburgu a zúčastnil sa na výstavách v Murcii, Bazileji, Istanbule, Marseilles a iných mestách. Tabti pracuje so širokou škálou médií, od zvukových a video-inštalácií po fotografiu a priestorové inštalácie. Využíva metódy mapovania, dokumentovania a archivácie ako výskumné nástroje, kriticky analyzuje a reflektuje sociálno-politické otázky v post-koloniálnom prostredí, mestské prostredie, a meniacu sa spoločnosť. Pre svoju prezentáciu v Kunsthalle LAB v Bratislave vytvoril kolekciu Project Petržalka. Projekt je realizovaný v spolupráci s miestnymi obyvateľmi, skladá sa zo soundscape, vizuálneho mapovania a fotografických obrázkov dokumentujúcich „psychogeografické“ cesty účastníkov po najväčšej a najrozmanitejšej časti mesta, a obsahuje autorove vlastné postrehy z tejto oblasti. Spontánne intuitívne prechádzky po rôznych častiach Petržalky, poháňané výlučne subjektívnymi pocitmi, rozmarmi a sklonmi účastníkov, ktoré slúžili ako základ pre Tabtiho inštalácie, spájajú vnútorné a vonkajšie vnímanie danej topografie v polyfonickom scenári, odhaľujúce nečakané aspekty známeho.

Spojenie s mestským prostredím Bratislavy, ktoré je samo osebe bohaté na rozmanité príbehy a históriu, objavovanie, zásahy a reflexie štyroch umelcov spolupracujúcich na výstave Psychogeografická križovatka ponúka nové, prekvapujúce, idiosynkratické a poetické spôsoby (opätovného) čítania mesta – pozvánku divákom, aby sa prišli pozrieť nanovo na známe prostredie a objaviť skryté kúty prostredia, cez ktoré sa budú pohybovať s otvorenou mysľou.

Belinda Grace Gardner
Kurátorka výstavy