Prvá retrospektíva
Ján Mančuška vstupuje na výtvarnú scénu v druhej polovici deväťdesiatych rokov spolu s členmi skupiny bj (Josef Bolf, Ján Šerých, Tomáš Vaněk). Jeho práce sa vzdialene hlásia k československým vernakulárnym variantom konceptualizmu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov (Stano Filko, Jiří Kovanda a i.). Mančuška, podobne ako o niečo staršia umelecká skupina Pondělí, zastával názor definujúci (tvorivú) identitu ako sociokultúrnu konštrukciu, čím bol v opozícii voči tradične surrealistickým a romantizujúcim východiskám českého umenia. So vzrastajúcim medzinárodným ohlasom sa v jeho tvorbe začali jasne diferencovať dve línie, ktoré sa v jeho dielach stabilne prelínajú. Na jednej strane rozvíjal postkonceptuálnu umeleckú tradíciu, ktorá aktívne problematizuje jazyk v procese rozprávania (literárny jazyk, jazyk videa, performance a filmu). Na druhej strane rástol jeho záujem o komunikáciu často existenciálnych, skutočných príbehov. Pohyb medzi elementmi týchto dvoch spektier – umelosť jazyka a ťaživosť vyrozprávaného príbehu – by sme mohli označiť za hlavné ťažisko sily jeho prejavu. Mančuška sa usiloval o vytvorenie novej schopnosti konania v umeleckej teórii a praxi. Túto potrebu vnímal ako nutné preklenutie rozporu prítomného v umení pred a po páde Berlínskeho múru. Umelci a umelkyne sa podľa jeho názoru buď upínali k nativistickým umeleckým formám a tradíciám, alebo bez akýchkoľvek výhrad hovorili jazykom a témami internacionálnej prevádzky. Nová schopnosť konania, ako ju Mančuška uskutočňoval, mala byť medzinárodne angažovaná a prostredníctvom tejto angažovanosti schopná vyrozprávať príbehy spojené s miestom a so špecifickou historickou skúsenosťou.
Autor sám koncipoval výstavy ako inštalačné a performatívne udalosti. Prvá retrospektíva nie je simuláciou autorovho prístupu k výstave ako k miestošpecifickej udalosti. Je (celkom tradične) štruktúrovaná chronologicky. Kladie dôraz na precíznu reinštaláciu intelektuálne a esteticky prelomových diel, ktoré boli veľkoryso požičané z významných medzinárodných a domácich zbierok.
*
Séria reliéfov Bolí to, iba keď sa smejem (1999), Oslobodená domácnosť a inštalácia Ráno (2001) boli vytvorené z materiálov, ktoré majú podľahnúť rozpadu – môžeme ich chápať ako memento mori – ako podmienku ich skutočnej aktuálnosti. Sú rovnako prchavo dočasné ako intímne (často haluci- nogénne) emócie, ktoré autor prežíval v kúpeľniach, obývačkách a v kuchyniach, ktorými sa inšpiroval.
Pre Mančušku sa stala charakteristickou séria diel transportujúcich často skutočný alebo autorom nájdený príbeh do priestorových inštalácií – línií prechádzajúcich priestorom. Slová, ktoré levitujú v priestore, nabádajú k možnosti priestorového čítania a fyzického prechádzania príbehom: Počas chvíle, keď som kráčal po miestnosti… (2005), dnes v zbierke Kontakt Erste Group Viedeň, Dvadsať minút potom (2006), prvýkrát vystavené na Berlin Biennale 2006 (v zbierke Jill and Peter Kraus, USA), Oidipus (2006), v zbierke Centre Pompidou Paris. Mančuška v nich na materiáli existenciálneho príbehu rozvíjal špekuláciu nad nekonečnými možnosťami rozprávania udalostí – podľa toho, kto rozpráva a z akého miesta udalosť sledoval. Inštalácie sa dajú čítať ako poviedky k priestoru. Tieto operačné postupy takisto využil vo filme a videotvorbe, počínajúc zmrazením pohyblivého obrazu v rozmernej inštalácii Ten druhý (2007) – prvýkrát vystavenej v Kunsthalle Basel (dnes v zbierke Thyssen-Bornemisza Art Contemporary, Viedeň) – cez dômyselné hry a prešmyčky s filmovým časom a filmovou naráciou v dielach Vrah bez príčiny (2006), Strata pamäti (2010) atď.
Mančuška bol okrem výtvarnej praxe aj neúnavným producentom polemík a textov. Mančuškova textová (ale aj rečová) produkcia, ktorú on sám chápal ako tvorivý proces paralelný k vizuálnej praxi, má charakter asociatívneho (Hrnček, 2003) a v čase sa meniaceho kritického aparátu (permanentná kritika). Postupný pohyb od nonspektakulárneho umenia (A. Osmolovsjki, G. Debord) cez vernakulárnu fenomenológiu (čerpajúcu z literárno-filmových zdrojov – M. Kundera, P. Juráček, J. Patočka), politickú filozofiu (E. Bondy, S. Žižek), nový román (A. Robbe-Grillet, M. Duras, V. Linhartová) až k teórii pohyblivého obrazu (G. Deleuze) je trajektóriou, v ktorej čítanie a veľakrát i subjektívna interpretácia pracujú ako podhubie alebo motor ženúci premeny vizuálneho i scénického jazyka a foriem.
Návštevník na výstave nájde aj paralelné línie kresieb, štúdií a dobových materiálov, ktoré ponúkajú exkurz do postkonceptuálnej pracovne, ktorá nahradila klasický umelecký ateliér. Výstavu sprevádza rozsiahla obrazová publikácia s množstvom autorových teoretických textov, ktoré vznikli v koedícii so švajčiarskym vydavateľstvom JRP|Ringier a tranzit.cz.
Mančuškova retrospektívna výstava je postavaná na niekoľkoročnej rekonštrukcii, súpise diel a autorských scenárov. Vznikla v spolupráci Galérie hl. m. Prahy s Ján Mančuška Estate, Adrew Kreps Gallery New York, Meyer Riegger Berlin/Karlsruhe a dlhou radou inštitucionálnych a súkromných vypožičiavateľov. V Dome umenia/Kunsthalle Bratislava je prvou reprízou a v upravenej verzii bude prezentovaná v Moravskej galérii v Brne.
Vít Havránek
Kurátor výstavy
