Nikto sa nebude smiať!

Od roku 2006, kedy na poli výtvarného umenia začali pôsobiť ako tvorivý tandem, sa podarilo Jiřímu Frantovi (*1978) a Davidovi Böhmovi (*1982) zrealizovať množstvo výstav doma i v zahraničí. Tieto projekty charakterizuje najmä snaha o hľadanie nových kontextov a významových presahov klasického média kresby, skúmanie jeho fyzických limitov, alebo napríklad reflexia širšieho vzťahu medzi obrazom a textovou štruktúrou. Zoznam ich spoločných prezentácií však zahŕňa aj performancie, videá, priestorové inštalácie, intervencie do verejného priestoru, nástenné maľby, a v neposlednom rade tiež publikačnú činnosť. Svojou spontánnosťou a heuristickým prístupom provokuje dvojica umelcov kreativitu a imagináciu u divákov, ktorých špecifickým a podmanivým spôsobom vťahujú do hry, najčastejšie prostredníctvom uvoľneného, participatívneho prístupu, otvoreného pre kumuláciu asociácií.

Inak to nie je ani v prípade ich aktuálnej výstavy v bratislavskej Kunsthalle LAB, ktorá predstavuje tematizovaný prierez spoločnou tvorbou za posledné roky. Zahŕňa jednak doposiaľ nevystavené práce, ako aj realizácie staršieho datovania, avšak zasadené do nového kontextu. Prostredníctvom posilnených vzťahov a väzieb medzi jednotlivými dielami sa výstava Nikto sa nebude smiať! pokúša o väčšiu koncepčnú zovretosť, v porovnaní s tým ako to býva pre spomínanú, mierne nedisciplinovanú dvojicu umelcov, typické. Z rozsiahlejších cyklov sa tu objavujú len jednotlivé diela, a z viac ako dekády spolupráce oboch autorov sa tak vynárajú dominantné a pre ňu príznačné rysy: interaktivita, nekončiaci priateľský dialóg, ktorého výraznou a neoddeliteľnou súčasťou je tiež hra, takmer automaticky generujúca humor a vtip – fenomény tiahnuce sa ako červená niť celým týmto plodným a šantivým obdobím.

Na rozdiel od inej legendárnej českej dvojice – činorodých medveďov z Pojarova animovaného večerníčka Potkali se u Kolína, sa Franta s Böhmom stretli počas štúdia na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Od toho momentu sa ich príbeh odohráva viac menej podobne: hrajú sa, bláznia sa, predvádzajú sa, dráždia a provokujú našu predstavivosť, a predovšetkým nikdy nestrácajú dôveru v každý ďalší nápad. Napokon, príklad z ríše zvierat (i keď tých rozprávkových) si nevyberáme náhodou. Len relatívne nedávno nám veda odhalila skutočnosť, že smiech zďaleka nie je vlastnosťou výhradne nás, ľudí. Za posledných desať rokov sa napríklad uskutočnilo hneď niekoľko sympózií, workshopov a konferencií na tému smiechu, úsmevu a humoru u vyšších primátov. Tieto prejavy u nich môžeme pozorovať najmä počas hravého správania. Hra funguje ako kľúč k riešeniu problémov a spôsob predchádzania konfliktom, dokáže sa prispôsobiť ich potrebám, pričom na seba môže vziať mnoho podôb, z ktorých niektoré sú tichšie, vynaliezavé, nápadité… V prípade nás, ich o kúsok vyspelejších príbuzných, je to podobné – je to práve hravá zvedavosť, ktorá nás poháňa ku skúmaniu, ku vzájomnej interakcii, a tým vytvárame neočakávané spojenia, ktoré sú kolískou celej našej kreativity. Škála možných foriem humoru je u ľudí (Frantu s Böhmom nevynímajúc) prirodzene oveľa rozsiahlejšia a jeho podoby sofistikovanejšie než napríklad u šimpanzov druhu bonobo. Nemusí ísť iba o vzájomné šteklenie, hlasný rehot, či posmešky a plieskanie sa po stehnách.

Humor a vtip sa môžu dotýkať i vážnych tém, vyjadrovať emócie, ktoré primárne nesúvisia len s radosťou. Je otázkou, či v tej či onej podobe nie sú vlastne nutnou súčasťou každého dobrého umeleckého diela. Zvlášť jeho komplikovanejšie, jemnejšie a viacúrovňové podoby, ktoré pracujú aj s istou znepokojujúcou či zádumčivou rovinou, sa na výstave dajú rozpoznať hneď v niekoľkých umeleckých realizáciách. Baletky s kuklami na hlavách alebo hudobná partitúra vytvorená strelnou zbraňou – to všetko je prvoplánovo humorné len do chvíle, kým to v myšlienkach postavíme do súvislostí s dianím vo svete okolo nás. Osamelo stojace cedule trochu melancholicky označujú miesta, kde sa nedá vidieť nič zaujímavé. Kameň s vyrytým odkazom, vhodený priamo do hrtanu večnosti, kdesi uprostred ničoho, na samom konci sveta… alebo napríklad zjavne zmrzačený orol, symbolizujúci tuposť a aroganciu štátnej moci i všetky jej „ušľachtilé“ ideály, ktoré sú často v priamej kontradikcii s bezprostrednou realitou. Je to smiešne i trochu mrazivé. Ľudia sú jednoducho zložitejší ako opice. Našťastie sú tu Franta s Böhmom, ktorí nám ukazujú, že všetko dobré a vitálne, čo máme so svojimi primitívnymi súpútnikmi spoločné, nie je ešte zďaleka stratené, a že fenomén hry a interakcie je na poli výtvarného umenia stále nenahraditeľnou a dôležitou veličinou.

Pavel Švec

Kurátor výstavy

– – – – –

Jiří Franta (*1978) a David Böhm (*1982), obaja absolventi Akademie výtvarných umění v Prahe (Ateliér malířství II /škola Vladimíra Skrepla), spolupracujú od roku 2006. Ako umelecká dvojica zrealizovali viacero výstav doma i v zahraničí. Zo samostatných výstavných projektov sú to napríklad – Slepcův sen (Fait Gallery, Brno), Za obrazy (Moravská galerie, Brno), Echolog (Jiri Svestka Gallery, Berlín), Skoro nic není uplně (Karlin Studios, Praha), Není to to, co by to mohlo být (Galerie NOD, Praha). Trikrát sa objavili tiež vo finále Ceny Jindřicha Chalupeckého. Popri spoločnej voľnej tvorbe sa venujú tiež ilustrácii, publikačnej a pedagogickej činnosti. Ich diela sú zastúpené v zbierkach Galerie hlavního města Prahy, Moravskej galerie v Brne, Muzea umění v Olomouci, Fait Gallery, Galerie výtvarného umění v Chebe, Adam Gallery a ďalších. Jiří Franta je zároveň členom umeleckej skupiny Rafani.

Pavel Švec (*1980) žije a pracuje v Prahe. V rokoch 2002 až 2008 študoval v ateliéri Intermedia Václava Stratila na Fakulte výtvarných umění Vysokého učení technického v Brne. Od roku 2009 pôsobí ako asistent, správca zbierok a príležitostný kurátor vo vybraných pražských galériách, vrátane Galerie Jiří Švestka, Galerie SVIT, Galerie 35m2, Hunt Kastner a Nevan Contempo.

– – – – –