Zvieracia matka
– Nie som monštrum. Som matka.
– Nie si monštrum, povedal som.
Ale klamal som. Vlastne som ti chcel povedať, že nie je až také zlé byť netvorom.
– Dobré vedieť, zlatko.
S kamennou tvárou si odvrátila zrak, niekam za mňa. Naozaj dobre. Si matka, mama. Si aj monštrum. Ale som ním aj ja, a preto sa nedokážem od teba vzdialiť.[1]
Projekt Zvieracia matka[2] sa zameriava na skúmanie materstva, materskej starostlivosti a jej transformačného potenciálu. Vychádza z viacerých ideových línií – z postfeministického a antropologického diskurzu, z psychoanalytickej spisby, zo sci-fi literatúry a filmu, ich teoretickej analýzy, ako i z vlastnej materskej skúsenosti umelkýň a ich interakcie v skupine matiek a detí. Jeho stredobodom je dvojica matka a dieťa, jeho dospievanie, cesta osamostatnenia sa od matky. Grossi Maglioni skúmajú ikonografiu spojenú s materstvom ako s niečím desivým, kde sa v obraze matky prelína majestát i hrôza. Ich výskum sa odvíja od sugestívneho imaginária, od prehistorických predstáv, v ktorých ženské telo splýva so živočíšnymi a rastlinnými prvkami[3], cez starovekú mytológiu, mágiu, až k sci-fi víziám. Grossi Maglioni načreli do rôznych inšpiračných zdrojov, odkazujú na autorky ako Donna Haraway a jej The Promises of Monsters[4] a na Rosi Braidotti a jej Mothers Monsters Machines[5], ako aj na sériu Xenogenesis Octavie E. Butler. Tieto autorky zdieľajú pohľad na materstvo ako na niečo monštruózne, desivé, ale aj ako na niečo, čo zároveň vyjadruje potenciál prekonať medzidruhovú hranicu. V sci-fi príbehoch je veľa príkladov narodenia hybridného/mimozemského tvora, monštra z tela ľudskej ženy, ako aj koexistencie dvoch rôznych entít v jednom tele. Pôvodne latinský výraz monštrum označoval božského posla katastrofy. Predtým, ako bol prevedený do starej francúzštiny, predstavoval zviera mnohých pôvodov: kentaura, gryfa, satyra. Byť monštrom pôvodne znamenalo byť hybridným signálom, majákom: prístreškom a poplašným systémom súčasne.[6]
Jadrom výstavy je príbeh OCCUPAZIONI: NEPRETRŽITÝ DIALÓG, ktorý autorky rozvíjali dlhodobo v skupinách matiek a detí počas série stretnutí a workshopov v Ríme, v Novom Sade a inde. Možno si ho vypočuť v rámci výstavy a prečítať vo vystavenej publikácii. Inštalácia pozostáva z dvoch protikladných prostredí, dejísk dvoch kapitol z príbehu. Tmavšie, temnejšie predstavuje jaskyňu, stan starostlivosti, akýsi archetyp príbytku. Definuje konštitučnú potrebu ľudskej spoločnosti: potrebu domova. Je prívetivým útočiskom, na konci príbehu definovaným nanovo ako mobilné nomádske miesto zdieľané s komunitou. S motívom mobilného obydlia Grossi Maglioni pracujú od roku 2014, keď iniciovali výskum ohľadom okupovania/zabratia súkromných i verejných priestorov. Vzťah medzi mobilnou architektúrou a potrebami malých komunít skúmali v mestskom i v prírodnom prostredí, a práve v rámci tohto výskumu sa začal črtať príbeh. Svetlejšie prostredie predstavuje prázdnotu, ničotu, púšť z príbehu, ktorá však po dotyku s človekom ožíva, zakvitne. Oblak z terčíkov odkazuje na význam zámerného, sústredeného pohľadu, ktorý skúma a vedie k uvažovaniu. Príbehy majú od pradávna magickú liečivú moc. Tento hovorí o matke a dieťati, ktoré sa v rámci svojho vývinu transformovalo, podstúpilo, takpovediac, rituálny iniciačný proces.
Každá ochrana so sebou nesie aj obmedzenia. Hneď, ako si dieťa tieto obmedzenia uvedomí, nastane u neho vývoj k väčšej samostatnosti. Pri každom rozchode musíme nanovo definovať našu identitu. Naviac, existuje v každom človeku pud k vyvíjaniu sa, pud k samostatnosti. Krok od symbiózy k individualizácii, od prežívania jednoty s matkou k sebe ako samostatnejšej osobnosti znamená odlúčenie.[7] V rozprávkach ako Popoluška, O dvanástich mesiačikoch, Múdra Vasilisa, Pastierka husí a v mnohých ďalších preto často príliš dobrá vlastná matka[8] skoro umiera a dcéra dozrieva na svojbytnú bytosť tak, že sa musí sama vyrovnať s nespravodlivosťou a ťažkosťami. Tematika odpútavania sa od rodičov je teda problematikou lúčenia, po ktorom človek necháva za sebou rôzne životné priestory, alebo si ich so sebou berie ďalej v pozmenenej symbolickej podobe. Odpútanie sa je namáhavý proces a vyrovnanie sa s princípom zodpovednosti, ktorý z toho plynie, znamená ťažkú prácu. Odmenou je však pocit, že žijeme vlastný život.
V aktuálnej situácii, v čase, keď sa kvôli pandémii deti a ich rodičia musia vzdať mnohých svojich potrieb a trávia spolu dlhší čas ako je obvyklé, je veľmi dôležité posilniť schopnosť vytvárať silné a podporné putá a prežívať vzájomnú blízkosť. Vytvoriť si nástroje na to, ako úspešne čeliť kritickým situáciám. Umelkyne skúmajú, čo znamená byť ženou, matkou a umelkyňou v súčasnej prekarizovanej a rodovo nerovnej spoločnosti. Vychádzajúc z vlastnej skúsenosti, Grossi Maglioni počas jarného lockdownu publikovali spoločne s umelkyňou menom Sara Basta otvorený list o patovej situácii, v ktorej sa umelkyne – matky v Taliansku ocitli – Siamo noi le vere mostre![9] a spustil búrlivú a stimulujúcu verejnú diskusiu. Práca na tomto dokumente bola pre umelkyne dôležitým momentom diskusie, v ktorej pokračujú a ktorého cieľom je reflexia a započatie pozitívnej zmeny ohľadom záležitostí týkajúcich sa starostlivosti a materstva na úrovni politickej a sociálnej reality, o čom uvažujú i v rámci svojho umeleckého výskumu. Premena ženy na matku, generovaná potrebou starostlivosti, vedie k myšlienke, že blízkosť medzi ľuďmi a vzťah starostlivosti smeruje k vyjednávaniu o identite a že toto vyjednávanie umožňuje zmeniť pohľad na vnímanie toho druhého. Prostredníctvom postavy zvieracej matky sa tu zobrazuje komplexnosť tela a zviditeľňujú sa obludné aspekty, ktoré sú v rozpore s prevládajúcimi a v spoločnosti akceptovanými predstavami o ženách i deťoch. Tu sa vynárajú rozmanité tabu a konflikty, ale aj poetické možnosti ponúkajúce iné pohľady na úlohy žien v spoločnosti.
Lýdia Pribišová
GROSSI MAGLIONI (Francesca Grossi a Vera Maglioni, *1982, Rím, Taliansko) začali spolupracovať v roku 2006. Pracujú s performačnými, divadelnými a participatívnymi princípmi, realizujú site-specific inštalácie, workshopy. Vychádzajú z poznatkov z antropológie, rodových štúdií, ale aj z prvkov vypožičaných z populárnej kultúry ako sci-fi, kabaret a pod. V poslednom čase sa sústreďujú na edukatívne projekty, prácu s detským divákom a rodičmi. Tvorba Grossi Maglioni bola prezentovaná v galériách, múzeách a akademických inštitúciách, vrátane: Accademia di Ungheria, Rím (IT); Novo Kulturno Naselje, Nový Sad (RS); Istituto Svizzero, Rím (IT); AlbumArte, Rím (IT); American Academy, Rím (IT); Viafarini, Milan (IT); Múzeum, MACRO, Rím (IT); Verkstad för konst, Norrköping (SW); ERBA Ecole Régionale des Beaux Arts de Besançon (FR); Múzeum Konstall, Vasa (FI). Zúčastnili sa mnohých rezidencií, medzi nimi napríklad: Magic Carpets Residency, Nový Sad (RS); Rupextre, rezidencia pre umelcov a antropológov, Matera (IT); Svenska konstskolan, Nykarleby (FI). Dvojica bola v rokoch 2008 až 2014 súčasťou medzinárodnej výskumnej platformy pre performatívne umenia, vedu a technológie, Vision Forum, sídliacej v Švédsku.
LÝDIA PRIBIŠOVÁ (*1980, Bratislava, Slovensko) je kurátorka a historička umenia pôsobiaca v Bratislave. Od roku 2006 je editorkou Flash Art Czech & Slovak Edition, od roku 2015 zastáva pozíciu šéfredaktorky. V rokoch 2013 – 2015 pôsobila ako koordinátorka projektov v tranzit.sk. V roku 2012 založila neziskovú platformu PILOT. V rokoch 2007 a 2011 bola spolukurátorkou slovenskej sekcie na Prague Biennale a v roku 2019 Kaunas bienále v Litve. Je hosťujúcou kurátorkou galérie HIT, kde pripravila program na rok 2019. V roku 2013 získala doktorát na univerzite La Sapienza v Ríme. Tému jej výskumu spracovala v publikácii La Quadriennale di Roma. Da ente autonomo a fondazione (Kvadrienále v Ríme. Od verejného orgánu k nadácii), ktorú vydala v roku 2016. Lýdia je prezidentkou slovenskej sekcie Medzinárodnej asociácie kritikov AICA (Association Internationale des Critiques d´Art). Spolupracovala s viacerými inštitúciami a galériami v rôznych krajinách (výber): Múzeum MAXXI, AlbumArte, Akadémia umení v Ríme, Viafarini v Miláne; Kunsthalle v Aténach; Múzeum umenia v Cluj-Napoca; Národná galéria v Tirane, OI Futuro v Riu De Janeiro; Centrum pre umenie a urbanistku v Berlíne; Múzeum súčasného umenia v Novom Sade; Múzeum moderného a súčasného umenia v Rijeke; ISCP v New Yorku; tranzit.org; Kunsthalle Bratislava; galériami HIT, Medium a SPACE v Bratislave.
Grossi Maglioni (web)
Príbeh Occupazioni: Nepretržitý dialóg si môže prečítať tu a vypočuť tu.
[1] Citát z „Krátko žiarime na Zemi / On Earth We’re Briefly Gorgeous“ od Oceana Vuonga, https://read.amazon.com/kp/kshare?asin=B085CNBSRH&id=wpkhzkac7ndmtgtw6uqod4ttrq&reshareId=HPR0G56M6F56ZPXFE855&reshareChannel=system
[2] Uvažovali sme i nad názvami Matka – monštrum, matka – beštia, ktoré však v slovenčine, na rozdiel od taliančiny, zneli príliš negatívne a nepatrične.
[3] Grossi Maglioni sa inšpirujú výskumom litovskej archeologičky Marije Gimbutasovej, ktorá venovala osobitnú pozornosť prehistorickým zobrazeniam ženskej tvorivosti a plodnosti, kultu Veľkej bohyne.
[4] Donna Haraway, The Haraway Reader, Routledge, New York and London, 2004, https://monoskop.org/images/5/56/Haraway_Donna_The_Haraway_Reader_2003.pdf
[5] Rosi Braidotti, Mothers, monsters, and machines. In Katie Conboy Nadia Medina (ed.), Writing on the Body: Female Embodiment and Feminist Theory, Columbia: Columbia University Press, 1997, pp. 59-79.
[6] Ocean Vuong, Krátko žiarime na Zemi / On Earth We’re Briefly Gorgeous, https://read.amazon.com/kp/kshare?asin=B085CNBSRH&id=wpkhzkac7ndmtgtw6uqod4ttrq&reshareId=HPR0G56M6F56ZPXFE855&reshareChannel=system
[7] Verena Kast, Otcové – dcery, matky – synové. Práce s rodičovskými komplexy jako cesta k vlastní identite, Portál, Praha, 2004, z nemeckého originálu Vater – Töchter, Mutter – Söhne, Kreuz Verlag GmbH & Co. KG Stuttgard, Zürich, 1994, s. 33.
[8] Clarissa Pinkola Estés, Ženy, které běhaly s vlky. Mýty a príběhy archetypů divokých žen, Pragma, 2008. Z anglického originálu Womem Who Run with the Wolves, Ballantine Books, 1992, 1995, s.77 – 80.
[9] My sme skutočné výstavy/monštrá. Slovná hračka, mostro znamená v taliančine monštrum, mostra znamená výstava, mostre – monštrá v ženskom rode, ale aj výstavy. https://www.exibart.com/attualita/artiste-e-madri-ai-tempi-del-covid-19-la-lettera-di-grossi-maglioni-e-sara-basta/
Viac tu.
