Fem(inist) Fatale
Výstava Fem(inist) Fatale je reakciou na súčasný stav našej spoločnosti z feministického pohľadu prostredníctvom výtvarného umenia. Názov výstavy ironicky odkazuje k predstave „femme fatale“ ako jedného z mnohých symbolických rodových klišé. Osudovou sa tu však už nestáva zvodná žena, existujúca primárne pre mužský pohľad, osudový je feminizmus ako politický a životný postoj. Tento „osudový pohľad“ na svet dokáže meniť vnímanie bežnej reality tak, že sa už nikdy nebude zdať mocensky neutrálna.
Ak sa zamyslíme nad tým, ako sa zmenilo postavenie žien v našej spoločnosti za ostatné desaťročia, môžeme nepochybne hovoriť o veľkých zmenách. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že žijeme v spoločnosti s rovnakými právami pre všetkých, o čom je presvedčená aj veľká časť verejnosti. Prečo teda znovu pripomínať feminizmus?
Odpovede na túto otázku, ako aj ďalšie otázky prinášajú diela prezentované na výstave Fem(inist) Fatale. Umelkyne a umelci reagujú na témy, ktoré považujú z feministického a rodového pohľadu za podstatné a problematické. Diela sa zameriavajú na skryté mechanizmy rodovej nerovnosti, ktoré v spoločnosti pretrvávajú.
Očakávania späté so životnými dráhami žien a predpísanými rodovými rolami vo svojich dielach reflektujú Jana Bodnárová a Ivana Šáteková. Podoby mužského hrdinstva, ako aj neprítomnosť hrdiniek v histórii kritizuje dielo Martina Piačeka. Milan Mikuláštík sa zaoberá témou dokonalého vzhľadu, anorexie a mýtu krásy, ktorému sa podriaďujú ženy i muži.
Petra Čížková tematizuje autonómnosť ženskej sexuality a Jana Štepánová neheterosexuálne identity. V spoločnosti, ktorá považuje heterosexualitu za jedinú akceptovateľnú možnosť, sa už vykročenie z tohto vymedzenia stáva nezámerným politickým aktom. Jana Štěpánová vnáša do verejného priestoru témy zo súkromného života lesbických matiek, ktoré sprostredkúva optikou každodennosti.
Na spoločenskú situáciu poznačenú nedávnou diskusiou o tzv. tradičnej rodine, ako aj na ľudské práva neheterosexuálnych menšín reagujú Eva Filová, Mária Čorejová a Lucia Dovičáková. Ich diela komentujú nezmyselné predstavy o jedinom správnom type rodinného spolužitia, ktoré nezodpovedajú žitej realite na Slovensku ani v iných krajinách, a napriek tomu sa zakoreňujú v slovenskej politickej realite. Diela Lucie Dovičákovej a Anny Daučíkovej ironizujú dohľad cirkvi nad privátnym sexuálnym životom ľudí. Okrem irónie sa v mnohých vystavených dielach objavuje aj dávka vtipu, oslobodzujúcej nadsádzky a sebairónie.
Tematizovanie feminizmu je v rámci slovenského výtvarného umenia – v dielach aj v teoretických diskusiách – prítomné od 90. rokov 20. storočia. Napriek viacerým separátnym umeleckým a galerijným aktivitám, tematicky sa vzťahujúcim k feminizmu, však doposiaľ na Slovensku nebola zorganizovaná skupinová výstava, ktorá by sa k feministickým východiskám hlásila otvorene.
Diela na výstave Fem(inist) Fatale nie sú do rodového a feministického kontextu umiestnené „sekundárne“ (kurátorským výberom), ale najmä samotným umeleckým zámerom. Ak chápeme feminizmus ako kritický spoločenský postoj, je len logické, že sa k nemu hlásia najmä autorky a autori, ktorí vo svojej tvorbe riešia politické a spoločenské témy.
Výber umelkýň a umelcov zastúpených na výstave je v zásade zostavený na základe kľúča, ktorý spočíva v ich predošlej spolupráci s feministickým kultúrnym časopisom Aspekt (1993 – 2004) a rovnomennou vzdelávacou a publikačnou organizáciou (1993 podnes, www.aspekt.sk) a s rodovo orientovaným časopisom Glosolália (2012 podnes, www.glosolalia.sk). Pridanou hodnotou výstavy je jej interdisciplinárny charakter: Sprievodné podujatia k výstave sa zameriavajú na rozmanité podoby feministického a rodového výskumu (kunsthistorického, sociálnovedného, filozofického a i.) a umenia. Fem(inist) Fatale má teda ambíciu stať sa príspevkom do feministických diskusií o umení a o aktuálnej spoločenskej situácii.
Skutočnosť, že otázky, ktoré feminizmus otvára, vyvolávajú v našej spoločnosti nezriedka vyhrotené a odmietavé reakcie, môže signalizovať snahu o zachovanie zaužívaného fungovania spoločnosti za cenu nerovnosti, spravidla však ide o strach z prežívaných zmien a neistôt. Feministické myslenie i prax ponúkajú spôsoby, ako možno naše každodenné skúsenosti politizovať: Napríklad ako možno nestabilitu zmysluplne využiť nielen pre kritiku vylučovania a znevýhodňovania na základe rodovej príslušnosti pri zohľadnení ďalších kategórií ako trieda, rasa, sexuálna orientácia, etnicita, vek a ď., ale hlavne pre vytváranie spoločenských podmienok pre inklúziu.
Ako konštatuje definícia v Glosári rodovej terminológie: „Cieľom feministického hnutia je odhaľovať a spochybňovať nerovné postavenie žien a mužov a hľadať možnosti a účinné prostriedky na odstránenie rodovej nerovnosti (…).“ Zároveň treba zdôrazniť, že feminizmus čerpá zo širokej palety teoretických východísk a zaoberá sa množstvom rôznorodých tém – preto sa niekedy používa i plurál feminizmy –, a že sa doň zapájajú ženy i muži. Napokon, ako tvrdí bell hooks vo Feminizme do vrecka: „Ak ženy a muži chcú poznať lásku, musia podporovať feminizmus.“ Ide predsa o snahu dospieť k spravodlivejšej a slobodnejšej spoločnosti pre všetkých a všetky. Úsilie o spoločnosť založenú na rodovej rovnosti zďaleka nekončí a kritická feministická perspektíva umožňujúca analýzu mocenských mechanizmov je stále viac než potrebná.
Lenka Kukurová
Kurátorka výstavy
Na texte spolupracovali: Lenka Krištofová a Jana Cviková
– – – – –