Budovanie skutočného tela
Čerevka – ako jeden z najkonzistentnejšie sa rozvíjajúcich slovenských umelcov svojej generácie – prostredníctvom aktuálnej výstavy zdokonaľuje vlastné umelecké postupy a radikálne rozširuje výrazové prostriedky. Vo svojich dielach, prezentovaných v holistickom, nedeliteľnom systéme, po prvýkrát experimentuje so silným multisenzorickým aspektom. Je tiež pozoruhodné, ako sa budovanie modelov (čo je jedna z umelcových signifikantných metód) rozrástlo do tak veľkého rozsahu, že môže vytvárať komplexné prostredie.
Na druhej strane, umelec nesleduje len nové formálne aspekty svojej práce, ale dospieva k takmer úplne novej téme, alebo skôr – k oblasti záujmu. Ide o biochemickú kultiváciu ľudského tela a reinterpretáciu našej (občas absurdnej) prítomnosti ponímanej skôr ako ruiny z minulosti. Všadeprítomná militarizácia našej reality je téma, ktorou sa umelec zaoberá od počiatku svojej kariéry. Tentokrát sa však javí ako nereferenčná fantázia s nádychom sci-fi. Môžeme tiež byť svedkami toho, ako sa Čerevkov umelecký program v posledných rokoch transformuje – odkláňa sa od priamo kritických prác a prechádza na tvorbu založenú na inštinktívnom výskume a hĺbkovom pozorovaní reality.
Ako sa blížime k inštalácii Chemická pláž, zrazu zreteľne vnímame scénu zobrazujúcu post-apokalyptickú, dystopickú, alebo ak chcete – post-humánnu víziu, v ktorej sú prítomné iba zvyšky ľudskej civilizácie. Naviac, po dôkladnom preskúmaní celej tejto spleti detailov diela môžeme jasne konštatovať, že príroda tu znovunadobúda svoju dominanciu nad zostávajúcimi kultúrnymi artefaktmi ľudstva po jeho vymiznutí. Kryštály a pieskovce preberajú nadvládu nad povrchmi objektov, ktoré tu kedysi spolu existovali ako doplnok biologického života. Autor nevysvetľuje, čo tento zánik ľudskej rasy spôsobilo. Radikálna vízia Čerevku vylučuje prítomnosť ľudí a zavádza post-humánny pohľad na našu budúcnosť, ktorý je jednoznačne spojený s našou súčasnosťou. Umelec s jeho dielom otvára taktiež otázku emancipácie objektov. Tento problém sa stal ústrednou témou súčasného filozofického myslenia založeného na textoch Bruna Latoura, Jane Bennetovej a objektovo orientovanej ontológie, ktoré skúmajú možnosti, kedy objekty už nemožu byť definované ako závislé neživé veci, obzvlášť ak uvažujeme o vojenských technológiách, ktoré automaticky identifikujú ľudí ako ciele.
Inštalácia Radovana Čerevku v Kunsthalle LAB pracuje s výživovým práškom, ktorý je recyklovaný tak, aby plnil funkciu plážového piesku. Rozmiestnenie prvkov na „pláži“ taktiež posilňuje úvahy o fenoméne tzv. „kargo kultu“. Vedľajším efektom, alebo skôr – výsledkom storočnej európskej kolonizácie bola skutočnosť, že niektoré dekontextualizované predmety každodennej potreby sa stali relikviami iných kultúr, ktoré ich re-kontextualizovali a naplnili úplne inými mýtickými významami. Takto sa úplne náhodne objavujúce sa predmety bežnej domácej spotreby stávajú symbolmi a kultovými artefaktmi iných kultúr. „Kargo“ (z anglického slova „náklad“) ležiace na umelcovej „výživovej“ pláži taktiež nie je možné vnímať a chápať z pohľadu našej súčasnej logiky, nakoľko obsahuje informácie z „budúcnosti“, ktoré nedokážeme úplne spracovať a dekódovať. Takto sa umelec stáva tvorcom svojho vlastného „Brancusiovského nekonečného stĺpa“ pozostávajúceho z plastových nádob na výživový prášok. Objekty, ktoré boli navrhnuté branding nástrojmi grafického dizajnu, sa stávajú niečím úplne iným než „objet trouvé“, a toto gesto objavenia, pretvorenia a vystavenia sa stáva terénom autorovej tvorby. Vo svojej podstate je taktiež dosť ironické, že tieto syntetické objekty s najväčšou pravdepodobnosťou zostanú na povrchu planéty Zem oveľa dlhšie ako ich výrobcovia a spotrebitelia.
Aj napriek tomu, že Čerevka narába s mimočasovým aspektom, nejde tu len o alúziu na budúcnosť – súčasne dáva do pohybu aj odkazy z druhého konca časovej osi. Bez ohľadu na to, aké rafinované filantropické manévre by sme tu uskutočnili, nedokážeme úplne zrekonštruovať motívy dávnej minulosti, nakoľko naša interpretačná kultúra sa od doby ich výskytu tak veľmi zmenila.
K estetike staroveku sa umelec dostáva okľukou cez inštinktívny výskum. Radovan Čerevka zozbieral a zhromaždil veľa výživových produktov, ktoré väčšinou urýchľujú biochemický proces v svalovej hmote. Marketingová stratégia týchto výživových doplnkov sa často odvoláva na klasické staroveké motívy kontaktného boja. Zaujímavým rétorickým javom je aj to, že, hoci súčasná komplikovaná a inštrumentalizovaná kulturistika má úplne iný základ ako starodávny spôsob zušľachťovania tela založený na vytrvalosti a askéze, pre marketingové účely používa stále rovnaké vizuálne argumenty. Vojnové umenie a vojenské stratégie navyše uplatňujú rozsiahlu objektivizáciu a využitie ľudského tela už odpradávna, teda nepočítajú s ľuďmi ako so samostatnými entitami, ale využívajú ich ako komponenty „veľkého tela“ v rámci bojových zoskupení.
Umelec svojou výstavou uvažuje, ako sa v súčasnosti telesnosť stala fetišom. Aj to je dôvod, prečo sa jeho sochy objavujú v úlohe kargo-kultových totemov a rituálnych artefaktov. Táto zázračná logika je rovnako prítomná v našej súčasnej kultúre tela, ako aj v prastarých rituáloch. Umelec túto stratégiu uplatnil počas inštalácie výstavy pri transformácii tela do znakovej podoby. Predstavuje ho napríklad nádoba, amfora gréckeho typu, ktorá sa takto definitívne stáva hyperbolizovaným odkazom na neho. V nej je zakomponovaný spomínaný konflikt, pričom ľudské telo je subjektom alebo objektom samého seba.
Environment Radovana Čerevku je mimočasovou post-humánnou víziou zámerne kombinovaných odkazov – od jasne zeleného svetla, aké nájdeme v moderných bojových okuliaroch používaných na nočné videnie, až po ruiny zdanlivo archaických objektov. Umelcove identifikovateľné artefakty sú v stave entropie a chemického rozkladu, čím poukazujú na konsenzuálnu temnú budúcnosť ľudstva. Intuitívnou úpravou existujúcich prvkov zo súčasnosti vytvára umelec túto víziu potenciálnej, novej reality.
Vyššie uvedená umelecká metóda laureáta Ceny Oskára Čepana z roku 2013 zvýrazňuje neustály logický posun jeho umeleckých stratégií a záujmov. Radovan Čerevka, ktorý je zakladajúcim členom umeleckej skupiny Kassaboys, sa pomaly odklonil od provokatívnych neokonceptuálnych počinov a ironického situacionizmu zameraného na aktuálne javy v slovenskej spoločnosti a politike smerom k menej referenčnej a intuitívnejšej umeleckej tvorbe, ktorá sa stále zaoberá globálne relevantnými otázkami. V tomto procese bola predchádzajúca samostatná výstava umelca vo Východoslovenskej galérii v Košiciach rovnako dôležitým krokom, nakoľko sa už zaoberala témou fiktívnych ruín vyrobených z modelov lietadiel pri uplatnení hybridných sochárskych postupov. Mnoho doterajších premenlivých záujmov umelca smerovalo k aktuálnemu experimentu v Kunsthalle LAB, ktorý je možno zatiaľ najväčším v umelcovej kariére. Táto výstava už pravdepodobne obsahuje niektoré z prvkov, ktoré sa ďalej budú samostatne vyvíjať v umeleckej praxi Radovana Čerevku, vysokoškolského učiteľa pôsobiaceho na Fakulte Umení Technickej univerzity v Košiciach.
Áron Fenyvesi
– – – – –
RADOVAN ČEREVKA (*1980, Košice, Slovensko) študoval v Ateliéri slobodnej kreativity 3D (prof. Bartusz) na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. V rokoch 2003 až 2004 absolvoval dvojsemestrálnu stáž na Akadémii výtvarných umení v Prahe. V roku 2011 úspešne ukončil interné doktorandské štúdium na Katedre intermédií a multimédií VŠVU v Bratislave. Čerevka je zakladateľom (spolu s Tomášom Makarom a Petrom Vráblom) umeleckej skupiny Kassaboys. Jeho umelecký program je zameraný na politické kontexty. V minulosti sa dlhodobo zaoberal témou mediálnej manipulácie obrazov vojnových konfliktov. V súčasnosti sa jeho tvorba transformuje od pôvodne priamej postkonceptuálnej kritiky k stratégii vytvárania fiktívnych vízií budúcnosti. Pracuje v širokom spektre médií – od sochy, kresby, inštalácie a akcie až po environment. Jeho diela boli súčasťou mnohých skupinových výstav (Stop násiliu na ženách, Amnesty International, Bratislava; Chlap, hrdina, duch, stroj, Galéria Médium, Bratislava; Sieť, Billboart Gallery, Bratislava, Košice; East of Eden, Karlin studios, Praha; Prague Biennale 4, Karlínske haly, Praha; Nenápadné médium, Galéria Cypriána Majerníka, Bratislava; Nulté roky, Dom umenia, Bratislava; Midle East Europe, DOX – centrum súčasného umenia, Praha; Take take take and?, Benin Biennale, Benin; Krv, Slovenská národná galéria, Bratislava; Privátny nacionalizmus, Ostralle – centrum súčasného umenia, Drážďany; Strach z neznámeho, Kunsthalle Bratislava, Bratislava). Svoju tvorbu predstavil na samostatných výstavách ako napríklad Beasty Models v Trafó Gallery (2016) či Moc v múzeu (2018 – 2019) vo Východoslovenskej galérii v Košiciach. V roku 2005 sa stal finalistom Ceny Oskára Čepana a v roku 2013 bol jej laureátom. Aktuálne vedie Ateliér slobodnej kreativity 3D. Žije a tvorí v Košiciach.
– – – – –
ÁRON FENYVESI (*1983, Novi Sad, Srbsko) je kurátor a kritik umenia. Pôsobí v Budapešti, kde vyštudoval na Univerzite Loránda Eötvösa dejiny umenia a estetiku. Od roku 2018 je hlavným kurátorom galérie acb v Budapešti. Predtým v rokoch 2011 – 2018 pracoval ako kurátor v galérii Trafó v Budapešti. Fenyvesi bol aj kurátorom rôznych výstav a projektov v Maďarsku a v zahraničí so zameraním na vznikajúcu miestnu, regionálnu a medzinárodnú umeleckú scénu. Tie nedávne sa uskutočnili v inštitúciách ako Kunstfrom Graz; galéria Trafó, Budapešť; galéria Plan B, Berlín; Kunstforum Ostdeutsche Galerie, Regensburg; Múzeum súčasného umenia, Záhreb; Šopa, Košice; MAGMA, Sfântu Gheorghe a Club Electroputere, Craiova. V roku 2009 bol v Bergamo nominovaný na cenu Lorenzo Bonaldi Enter Prize, ktorú usporiadal GAMeC. Publikoval eseje v ArtReview a pre Gwangju Biennale v e-journal Roundtable. V rokoch 2013 až 2014 bol členom poroty Ceny Oskára Čepana.
