A teraz o niečom úplne inom 5
Nika Oblak a Primož Novak tvoria umelecké duo. Sú predstaviteľmi novodobých globálnych kočovníkov cestujúcich z jedného konca sveta na druhý – participujú na rezidenciách, pracujú na projektoch a vystavujú na medzinárodnej pôde.
Svoju umeleckú cestu započali na slovinskej výtvarnej scéne, ktorá sa od konca 80. rokov vyznačuje pestrým medzinárodným umeleckým charakterom. Keď v 90. rokoch obaja študovali na Akadémii výtvarných umení v Ľubľane, podmienky na umeleckú tvorbu sa zlepšovali z mesiaca na mesiac. V roku 2008 však štát, podobne nečakane ako zvyšok sveta, zasiahla kríza. Na rozdiel od ostatných krajín však obyvatelia Slovinska pre hlučné populistické hlasy verili, že krajina bola v tom čase na najlepšej ceste stať sa druhým Švajčiarskom. Táto ideológia umeniu sľubovala nástup čias, keď umelci podporovaní štátom už viac nebudú odkázaní na tvorbu pre neexistujúci trh. Panovalo presvedčenie, že umenie jestvuje pre svoju dôležitosť, že obohacuje náš život a prospieva spoločnosti, nie preto, aby bolo odsúdené na predaj, slúžilo ako umelcovo živobytie či pre potrebu uspokojiť kapitalistickú honbu za čoraz rýchlejšou a kvantitatívne vyššou produkciou diel. V krátkom období od 90. rokov do začiatku nového milénia sa umenie tvorilo najmä preto, lebo bolo umením. Vďaka tomu do popredia vystúpili mnohé zaujímavé projekty, diela umelcov i ľudí, ako aj inteligentné a silné umenie pôsobiace na rôznych úrovniach. A uprostred tohto žičlivého obdobia sa zrodili prvé projekty Niky Oblak a Primoža Novaka.
Prirodzene, kríza touto situáciou otriasla. Zdá sa však, akoby sa na jej nevyhnutné dôsledky umelci pripravili prv než ostatní. Už na začiatku nového milénia totiž svoje pôsobenie nesústredili primárne na domácej, ale na medzinárodnej scéne. Ich práce vrátane apropriácií známych filmov vo videách Shund či Taxikár, v ktorých na seba prevzali všetky roly od hercov po režisérov, či humornej série fotografií rekonštruujúcej najpodivnejšie Guinessove rekordy alebo zariadenia Smartist píšuceho mená umelcov na čokoľvek, čo mu prišlo do cesty, v podobe objektov ironizovali dôležitosť používania vlastných mien a referovania o umeleckej prítomnosti autorov.
Z formálneho hľadiska sú diela Niky Oblak a Primoža Novaka dokonale lesklé, atraktívne, akoby boli vystrihnuté zo západniarskeho bulvárneho plátku. V tomto prípade však nejde o fascináciu globálnou popkultúrou, ale o vedomé využívanie jestvujúcej formy populárnej kultúry ako prostriedku zdôrazňujúceho absurdnosť reality. Herman Noering, kurátor a jeden z riaditeľov Electronic Media Art Festival v Osnabruecku o nich napísal: „Prácu Oblak a Novaka môžeme chápať na základe ich motta: „Súčasné umenie dnes nie je ničím iným než biznisom, my si však z toho uťahujeme.“ Samotní umelci sa považujú za súčasť sociálneho systému založeného na bezbrehom konzume s kapitalistickou tvárou, v ktorom je maximálne hromadenie materiálneho bohatstva médiami prezentované ako zmysel našej existencie. Dôležitým odkazom, s ktorým umelci pracujú, je dielo francúzskeho básnika Guy Deborda, podľa ktorého konzumný kapitalizmus pretvára realitu na povrchné divadlo, v ktorom je spotrebiteľ viac-menej len akousi bábkou pasívne ovládanou produktmi, ktorých prísľub šťastia sa vytráca v okamihu, keď si ich spotrebiteľ kúpi. Rovnaký prísľub však okamžite získame prostredníctvom iného produktu. V tomto pseudosvete útrapného konzumu sa nebadane potláčaná realita stáva neviditeľnou. Hlavným hnacím motorom takto vzniknutej „fingovanej spoločnosti“ sú médiá, ktoré ovládajú túžby jednotlivcov prostredníctvom stereotypov, obrázkov a ideológie. Zásadnú rolu v tomto procese však nezohráva obsah predostieraný médiami, ale ich štruktúra ako taká. Pretože práve štruktúra médií napokon predurčuje charakter prezentovaného obsahu. Forma médií sa prejavuje prostredníctvom odkazov, ktoré sú nám predostierané, a týmto spôsobom samotné médiá formujú spoločnosť.“
Pod povrchom naleštenej reality sa však ukrýva nejedna hrôza – hrôza z nemožnosti uniknúť, hrôza z nenaplnených túžob, sizyfovská hrôza z balvanu, ktorý sa budeme donekonečna pokúšať vytlačiť na vrchol kopca. Práce uväznené v televízoroch vypovedajú svedectvo o súčasnej mediálnej spoločnosti, ktorá trávi nepomerne viac času sledovaním toho či onoho druhu obrazovky než hĺbavým dívaním sa na obraz, listovaním v knihách či vnímaním priestoru inštalácie.
Pneumatické videoinštalácie na výstave A teraz o niečom úplne inom 5 odhaľujú každodennú rutinu či umelé potreby vyplývajúce z konzumného spôsobu života a zobrazujú našu existenciu ako stroj, ktorý je v ustavičnej jednotvárnej prevádzke. Napriek dojmu, akým môžu pneumatické videoinštalácie pôsobiť na prvý pohľad, i rôznym možnostiam ich čítania predstavujú veľmi osobné umelecké diela, ktoré vypovedajú rovnako veľa o autoroch, ako aj o našej spoločnosti.
Na nedávnom sympóziu v Záhrebe prezentoval nemecký kritik umenia Hans Jürgen Hafner svoju esej pomenovanú Pfff. Jeho vystúpenie bolo jednou z hŕstky mimoriadne osobných prednášok, ktorých som sa za posledné roky zúčastnila. Moderný, priam hipstersky pôsobiaci kritik hovoril sviežim súčasným jazykom presne vystihujúcim posolstvo, ktoré sa Nika Oblak a Primož Novak usilujú predostrieť publiku na tejto výstave. V tmavej sále Múzea súčasného umenia – a s priam neospravedlniteľnou fľaškou piva na rečníckom pulte – Hafner povedal, že sa už napočúval dosť zbožných prianí, všetkých tých príbehov o osobných investíciách do umenia, prázdnych teórií podporujúcich nenaplnené túžby umeleckého sveta, no najmä rečí o peniazoch. Umenie totiž nie je dosť silné, aby nachádzalo riešenia problémov. Nikdy nezachráni svet, a preto by sme v to mali prestať dúfať. Nikdy nevyrieši utečeneckú krízu. Nedokáže primäť ľudí, aby sa k ostatným správali lepšie. Napriek tomu má však umenie rád – potrebuje ho k svojej vlastnej duševnej pohode. Zmyslom umenia je prinášať nám potešenie. Môže nám otvoriť myseľ a doviesť nás k novým spôsobom uvažovania, správania sa i žitia, no rozhodnutia, ktoré napokon učiníme, ako aj s nimi spojené strasti nevychádzajú z umenia ako takého – vychádzajú z nás ako jeho pozorovateľov. Umenie im len otvára dvere.
Umenie bolo odjakživa elitárskou záležitosťou – v súčasnosti však túto elitu netvorí mocné a vplyvné zoskupenie jednotlivcov ako za čias Parížskeho salóna, keď umenie už predstavovalo speňažiteľnú komoditu. Elita, ktorá je dnes oddaná umeniu, sa skladá prevažne z voľnomyšlienkarov, píšuceho proletariátu, dedinčanov otvorených umeniu, prekariátu, samostatne zárobkovo činných umelcov, mladých univerzitných profesorov či vyčerpaných kurátorov, milovníkov suši a iPadov organizujúcich rôzne podujatia na pomoc utečencom, rozhľadených snaživcov, ktorí rozumejú situácii v Sýrii, no nemôžu ju nijako zmeniť, pretože sa najskôr musia vyrovnať s vlastnými problémami. Musia produkovať, vytvárať ďalšie projekty (o čom vypovedá aj číslo 5 v názve výstavy umeleckého dua), denne odpovedať na nekonečné množstvo e-mailov, pripravovať výstavy, cestovať, reprezentovať, tvoriť, distribuovať a v ideálnom prípade aj predávať. Alebo získavať granty, participovať na rezidenciách atď. S istou dávkou šťastia tento umelecký proletariát prostredníctvom svojej činnosti formuje nové siete podobne zmýšľajúcich ľudí zo všetkých kútov sveta. Tie však nie sú dosť silné, pretože vznikajú za deň, týždeň či mesiac – podľa toho, ako to dovoľujú prostriedky určené na vytvorenie takýchto príležitostí. Na udržiavanie týchto krehkých vzťahov je potrebné spoliehať sa na internet – Youtube, Facebook, Gmail, Instagram, Twitter či Pinterest. Tento svet umožňuje nadväzovať množstvo kontaktov, predstavuje však aj konštantný príliv informácií – podstatných aj nevyžiadaných.
V priestoroch bratislavskej Kunsthalle prezentujú Primož Novak a Nika Oblak svoje pneumatické videoinštalácie Sizyfovská práca, Realita je out, Škatuľa či Hýbateľ hranice, ktorá bude verejnosti predstavená prvý raz. Na prvý pohľad sú ich inštalácie súčasťou tohto sveta, no zároveň ho presahujú. Technicky sú založené na pneumatickom mechanizme, vďaka ktorému obohacujú dvojrozmernosť obrazovky o tretí rozmer. Obraz tak zdanlivo dokáže prekonať hranice obrazovky a prestúpiť do reálneho sveta. V skutočnosti za to vďačí pneumatickému mechanizmu, ktorý je umiestnený za LCD monitorom, ovládaný počítačom a synchronizovaný s videom. Napriek tomu však pôsobia diela na divákov mimoriadne prekvapivo, vyvolávajúc vzrušenie podobné naplneniu drobných detských prianí. Spoločným menovateľom diel prezentovaných na výstave je aj humor príznačný pre celú tvorbu tohto umeleckého dua.
Diela Niky Oblak a Primoža Novaka sú atraktívne, komunikujú so svojím publikom. Naživo sú mimoriadne pôsobivé a kdekoľvek sú prezentované, svojou jednoduchosťou pútajú pozornosť všetkých generácií divákov. Tých zaujíma, ako diela fungujú, kladú otázky technického charakteru, ktoré zas smerujú k otázkam o tom, čo je umenie a komu je určené…
Keď vyprchá prvotná úsmevnosť a publikum začne dielam venovať skutočnú pozornosť, vstúpi do hry realita. Autori nám predstavujú príbeh drobného človeka uväzneného v škatuli, z ktorej sa nedokáže vyslobodiť. Dookola sa však o to usiluje, nevzdáva sa až do posledného dňa – vtedy televízia prestane fungovať a smiech vystrieda hrozivé ticho a (s)púšť ako následok neskorého kapitalizmu.
Petja Grafenauer
Kurátorka výstavy
