error

Maliarske výstavy boli šlágrom začiatku milénia a súviseli s „boomom mladej maľby“ po roku 2000, kedy maľba plnila výstavné siene, aukčné katalógy a budila mediálny záujem. Vtedy sa maľbe nevyhla azda žiadna inštitúcia a ešte aj Aurel Hrabušický mal na ňu originálny názor. Zaradiť monografickú výstavu Erika Šilleho do výstavného plánu KHB nie je rezíduom tejto nedávnej minulosti, ale skúškou správnosti, či skôr jej previerkou. Namiesto syntetizujúcich prehľadov sme sa sústredili na jedného výrazného protagonistu, prostredníctvom neho splácame pomyslený dlh celej generácií maliarov – za úlohu sme si dali pripraviť invenčnú maliarsku výstavu a tak zistiť, či bol celý boom iba bublinou, alebo odrážal životaschopný vývin scény.

Keďže vnímame KHB ako priestor pre živé umenie, experiment a kreatívnu recepciu umenia, rozhodli sme sa výstavu posunúť ešte o kúsok ďalej – nepripraviť muzeálnu výstavu, klasickú monografiu, ale ponúknuť divákom niečo viac. Preto sme oslovili Laca Terena, ktorý je nielen maliarom generácie osemdesiatych rokov, ale aj „fajnšmekrom“, aby s Erikom na výstave spolupracoval ako kurátor. Výsledkom bude výstava ako dielo, v rámci ktorej ukážeme obrazy a objekty (Šille), ale aj „maliarske oko“ či skôr názor (Teren), a v neposlednom rade aj ich komunikáciu. Tak sa konvenčná monografia môže stať experimentom – súčasným gesamtkunstwerkom.

Nič nie je originálne. Kradni zo všetkých miest, ktoré rezonujú s tvojou inšpiráciou alebo rozvíjajú tvoju predstavivosť… A nemusíš túto krádež ani tajiť – ak sa ti chce, kľudne ju osláv. Každopádne, vždy pamätaj na slová Jean-Luc Godarda: „Nie je to o tom, odkiaľ to vezmete, ale kam to posuniete.“

Jim Jarmusch

Tento citát uvádzal dielo Erika Šilleho (*1978, Rožňava) v katalógu Maľba po maľbe (SNG, 2010) a v mnohom vystihoval tvorbu tohto, nesporne najúspešnejšieho maliara svojej generácie. Upozornil na seba už počas štúdií v ateliéri profesora Ivana Csudaia v čase, kedy nastupovala silná maliarska „akrylová generácia“. Šille, aj keď patrí k jej výrazným predstaviteľom, má veľmi typický vyhranený rukopis a štýl, ktorý sa kontinuálne kultivuje, vyvíja a obohacuje o nové prvky a znaky. Azda najtypickejšou je prepracovaná znakovosť, ktorá využíva podobu, pôvab aj dvojzmyselnosť animovaného sveta a komiksových postáv.

Autor preberá do maľby vizuál i mnohé postupy vlastné komiksom a animovaným filmom. Na monochromatické pozadie v rozvinutých maliarskych plánoch vrství postavy i grafické skratky-znaky predmetov a činností. Spája obrazy, znaky aj vizualitu východnej a západnej kultúry. Bezstarostne cituje zo symbolického i formového bohatstva obrazov európskeho kultúrneho kontextu: spojí Danteho bárku, Böcklina a mestečko Southpark, napr. v obraze Last Boating (2009) alebo Hello History (2010). Spojením dejín umenia so svetom pop-kultúry vytvára nové súčasné pseuodomýty a hybridné rozprávky, jeho obrazy akoby boli krajinomaľbami, portrétmi a zátišiami prinesenými z neznámej artificiálnej krajiny za počítačom.

Aj rukopis autorových obrazov sa vyvíja a posúva v čase. Od graficky čistého a presného, temer „počítačového“ rukopisu, ktorému autor podriaďuje aj mnohé kaligrafické odkazy, stále častejšie vnáša do plochy obrazu i „rukodielne“ odchýlky a vyrušenia – gestické ťahy štetcom, akési lokálne „zadymenia“. Všetky tieto prejavy meniaceho sa rukopisu sú však vždy včlenené do jednotnej dynamickej kompozície. Okrem obsahu je pre Šilleho tvorbu charakteristická „jedovatá“, odvážna farebnosť. Aj keď sa priama a jasavá farebnosť postupne zaťahuje nadmierou tmavých tónov, zodpovedajúcich zvoleným námetom, do deja autorových obrazov stále viac vstupuje i poetika noir, a tak sa na oblohe stmieva, mraky oťažievajú a rany postáv sa otvárajú…

Keď ma Erik oslovil pri stole u Bruna, aby som mu robil kurátora jeho výstavy, hneď mi napadlo, že to musí byť pod heslom: „Aby sme urobili radosť sebe a tým aj ostatným.“ Teda tým ostatným, ktorí sa na výstavu prídu pozrieť. Stotožňujem sa s výrokom Davida Hockneyho, že to, čo nazývame umením, je vždy robené s úmyslom, aby sa na to niekto díval. Teda pre druhého až posledného, teda pre seba samého. Nie do šuflíka, ani za skriňu, ale do galérie a na stenu, aby si to všetci mohli pozrieť. Žiadne ďalšie vysvetľovanie vôbec nie je nutné. Ak niečo robím/maľujem, tak to robím z osobných dôvodov a chcem, aby sa do toho zapojil ten, kto sa díva, a to tiež z jeho osobných dôvodov. Mohol by tam nájsť zmysel, svoj osobný zmysel svojej osobnej existencie, najvšeobecnejšieho spôsobu bytia. Alebo zjednodušene, potešenie.

Prvý obraz, na ktorý si od Erika spomínam, bol obraz s názvom Igráčik. Legendárna plastová figúrka z čias socializmu v predklone a za ním zrejme plastové hovno, ktoré akurát náš hrdina vysral. Obraz bol súčasťou prieskumu Ivanových žiakov začínajúceho Štvrtého ateliéru, niekedy začiatkom nového milénia. Čo ma na obraze zaujalo, nebola figúrka plastovej hračky prichytená v intímnej chvíli, ale zvláštne vyžarovanie banálneho obrazu, pripomínajúce Watteauovho Pierotta – lepšie povedané Watteauov text na zadnej strane obrázku: „Pierrot Voulez-vous aimer.“ Pierott by sa vám rád zapáčil. Tento názov bol napísaný pri Watteauovom obrázku vo výklade vetešníka v Paríži začiatkom dvadsiateho storočia a nikto si ho vtedy nechcel kúpiť. Spomína na to – myslím – Picasso, dnes má samozrejme nevyčísliteľnú hodnotu, bol namaľovaný niekedy v rokoch 1718 – 1719 a nesie názov Gilles a visí v Louvri.

Toto je dôležitá informácia, nie to, že ak nekúpite teraz, budete to mať drahšie, to je jasné. Ale pretože Erikove obrazy pre mňa spája ten moment, že jeho postavičky (a že je ich za tie roky dosť) sa nám chcú zapáčiť. A robia to tak čarovne a šikovne, že sa tomu nedá odolať. Rozprávajú nám často tie najvážnejšie a najdesivejšie príbehy formou rozprávky na dobrú noc, ktorá však neuspí, ale zobúdza. Zobúdza dávno uspaté sny z minulosti aj budúcnosti, aby nás sprevádzali nocou do nového dňa, znovu a znovu, až do konca časov.

Rozprával mi včera večer Ludvig, že sa mu sníval taký sen ako z obrazov Erika Šilleho. Letel z Bergenu do Oslo, kde sa mal pripojiť k výprave do vesmíru, vo vyhliadkovej kozmickej lodi, niekde medzi Los Angeles a San Franciscom, tak vyzerala tá krajina, kde sa to odohrávalo, v diaľke vybuchovali farebné meteority padajúce do veľkého jazera a vytvárajúce na oblohe kaleidoskopické obrazce. Ludvig veľmi túžil byť už v kozme, ale bránila mu v tom zápcha a veštica, ktorá sa mu snažila za úplatu vyveštiť šťastnú budúcnosť. ,,A potom som sa zobudil, bol to pekný sen, taký živý,” dodal zasnene Ludvig, zdvihnúc pohár s vínom k ústam.

Áno, vieme si predstaviť tento sen ako jeden z Erikových obrazov, aj s postavou snívajúceho Ludviga s pohárom grüner veltlineru v ruke. Mne sa na tom páči ten pekný a živý sen. Kedy snívame? Keď spíme alebo keď sme bdelí? La vida es sueño, život je sen, ako v hre Pedra Calderóna de la Barcu môžeme s jeho hrdinom Segismundom deklamovať.

,,Toť sen, tu v smútku

zviazaný, opovrhujúc osudu.

Bol to sen, raz stáť

užívajúc si svetla a radosti.

Čo je život? Toť šialenstvo.

Čo je život? Vec, ktorá sa zdá.

Fantóm radosti, zbytky predstáv.

A kým je život snom v tom najlepšom,

tak sny sú snami.”

Toľko o živote a o snoch. A teraz k obrazom. Ak sa na ne dívate, snívajte z celej sily, ale s doširoka otvorenými očami a otvoreným srdcom, môžete pritom aj mávať rukami. Ak to budete robiť dostatočne dlho a koncentrovane, budete sa podobať Erikovi, ktorému rozprávanie príbehov snových, a preto skutočných, naozaj ide. Keď píšem tieto riadky, obrazy ešte nevisia, ešte ich len zvážajú zo všetkých strán, plán zavesenia sme už s Erikom pripravili, teda pripravil si ho Erik, ale plán je jedna vec, aj ten najprecíznejší a život na šťastie druhá. Takže to dobrodružstvo sa začne až na mieste. To dobrodružstvo, ktorého sa vy zúčastníte, keď sa prídete pozrieť.

Zatiaľ len teaser. Určite uvidíte prepletené a elegantne farebné príbehy minulosti a súčasnosti. Príbehy obrazov a ich hrdinov, ktorí ako my všetci sa niekde pechoria, presúvajú, plavia a plazia a sedia a deklamujú a mnohými vtáčími očami dívajú a letia a kričia a ticho sledujú ako sa na nich dívate a trpezlivo niečo skladajú, čo potom rozbijú… Divadlo sveta, divadlo sveta figúr a figúriek Erika Šilleho s malou chybičkou. Chybičkou človeka v stroji. Toho, ktorý drží štetec. Toho, ktorý vidí, lebo sa díva. Toho, na ktorého obrazy sa dívate. Vitajte vo fantasticky reálnom svete obrazov Erika Šilleho. Niečo tak radostné a desivé súčasne, že by sa žiadalo citovať Epikurosa zo Samu a jeho záhradu. „Vstúp cudzinec! Čaká ťa vľúdny hostiteľ s hojnosťou chleba a vody, tu sa totiž tvoje žiadosti nebudú dráždiť, ale ukájať.“

Error. Chyba, chybička, malá, maličká. A zatiaľ Erik, podobne ako jeho predchodca Alfred Jarry, uniká zo sveta svojich obrazov na bicykli po hrádzach v okolí Dunaja na všetky strany v poliach a remízkach lužných lesov, cez karpatské hrebene ďaleko za horizont, aby sa vrátil usmiaty a znovu pripravený domaľovať niečo zo svojho sveta marvelovských hrdinov, ktorými sme aj my, aj on. Sústredený v ateliéri, ako dieťa berúce hru smrteľne vážne. Hru naozaj, hru na maľovanie, hru na milovanie, zlatú hru alchymistov a hazardnú hru zatratených.

Ak snívate, zobuďte sa! Ak ste bdelí, snívajte! To všetko je povolené a ešte oveľa viac. Zakázané vlastne nie je nič, len snáď ten mazľavý démon pochybnosti nech sa ťahá ďalej od našich dverí. Nech vyschne na slnku niekde na hrádzi, nech ho v lužnom lese zožerú líšky, nech s ním bažanti polia hnoja, nech s ním ryby…

A ešte popis krajiny. V každom texte musí byť popis krajiny. Tá krajina je malebná. Maliarska. Prastará a vždy nová, bude tu po nás a bola tu dávno pred nami. Krajina detstva. Nosíme ju v sebe a hocikam na svete sa dostaneme, ju porovnávame s tou novou, ktorú spoznávame. „Nie sú cudzie krajiny, len my sme cudzincami.“ Len dovtedy, kým si ju nepremietneme cez tú, ktorú si nosíme v našom vnútri so sebou. Vidím Erikov rybník detstva, na ktorom hrával v zime hokej, ten na ktorom jeho starý otec podpálil trstinu trčiacu z ľadu. Vidím zlomenú hokejku. Krajinu okolo Rožňavy plnú jaskýň a starých kostolov. Gemer plný vymaľovaných románskych kostolov.

To všetko na dieťa pôsobí, ukladá sa hlboko v pamäti a vychádza na povrch ako praveké nálezy z neprebádaných jaskýň. Všetko je zapísané, každá vrstva a teraz to treba namaľovať. Pekne vrstvu po vrstve. Cez seba a v plánoch. Zachytiť to tajomné, čo nás obklopuje. Dať tomu meno. To meno je obraz. A farby sú svetlo. Meniace sa a večné. Svetlo v krajine. Svetlo na obraze. Svetlo v oku, svetlo v srdci. Rukou so štetcom ho maliar pomaly prenáša na plátno. Plátno prechádza krajinou ako ňou prechádza náš zrak. Na rozdiel od nás je svetlo dokonalé. My sa len snažíme zachytiť to, čo trvá niekedy pár sekúnd a navždy zmizne, aby sa vrátilo v inej podobe. Ako sa k tomu približujeme, tak sa aj vzďaľujeme.

„Vidieť znamená zabudnúť meno toho, na čo sa dívame,“ hovorí Robert Irwin. Je to dobrodružné a objaviteľské. Všetko sa odohráva v nás, ktorí sa dívame, v nás, ktorí zobrazujeme. Preto je maľovanie taká zdravá činnosť. Núti nás stále sa znovu a znovu prispôsobovať novému prostrediu. Prinajmenšom svetelnému. Na to sú tu všetky tie farby. Všetky od bielej po čiernu a zase naspäť. Tam niekde za dúhou, somewhere over the rainbow…

Len kúsok, len kúsoček som sa snažil napísať to, čo je namaľované, ale vždy znovu a znovu narazím na to staré, jeden obraz je viac ako tisíc slov. Áno, v tomto prípade 7777 znakov, ani o jeden viac! Hough! Dohovoril som, je čas sa dívať!

Laco Teren

Kurátor výstavy