DIELO (PREDOBRAZ) Latentná rekapitulácia štýlov
„Žijeme v prostredí, v ktorom stále zostáva omnoho viac neznámych, ako poznaných skutočností.“
neznámy autor
Laboratórium je ideálnym miestom pre realizáciu Milana Mikulu, alebo skôr by to malo byť laboratórium skrížené s dielňou vynálezcu v ateliéri šialeného avantgardistu. Vstúpili sme sem v momente, kedy sa koná experiment. Tušíme, že jeho predmetom je obraz-dielo-umenie, hádame, aká je hypotéza.
Podľa reklám vo výklade sme svedkami súboja rámu s obrazom, skúmame potenciál čistého plátna, no nie sme si istí, či nejde len o vizuálny smog a ďalšiu reprodukciu reprodukcie. Rámy vo výkladoch evokujú pôvodnú funkciu priestoru – predajňu Dielo zrušenú viac ako pred desaťročím. Tento motív je v skutočnosti podružným, významným iba pre lokálny kontext, pripomína sklony Milana Mikulu hrať sa s významami slov v niekoľkých vrstvách a možno aj mätie okoloidúceho diváka.
Skutočným predmetom Mikulovho experimentu nie je dielo, ale jeho predobraz. „Pred–stav” predchádzaúci vzniku, impulzy, okolnosti, procesy, kontexty. Dielo absentuje, prázdny rám čaká na svoj obsah (alebo ho už stratil?), čisté plátno je potenciálnym obsahom rámu.
Predobraz je jedným z pojmov/konceptov, ktoré sa v tvorbe Milana Mikulu neodbytne vracajú. Jeho diela často vznikajú „na pokračovanie“. K jednému motívu sa pridáva ďalší a modifikuje sa, vzniká v procese, prijíma impulzy, na ktoré nadväzuje reakcia a vytvára ďalšie situácie a diela. Mikula svoje diela tvorí v krokoch – zaujímajú ho zlomové momenty, ale aj proces pred a po – momenty, ktoré predchádzajú najzaujímavejšiemu bodu a momenty, ktoré nasledujú po ňom.
Interaktívne prostredie DIELO (PREDOBRAZ) Latentná rekapitulácia štýlov môžeme považovať za vyjadrenie celého princípu tvorby Milana Mikulu. Sme svedkami potenciálneho procesu vzniku obrazu, ktorý spúšťa divák svojím pohybom. Mikula je „iba“ strojcom v pozadí, autorom myšlienky a konštruktérom kontextu, ako autor diela zadáva prvý impulz a necháva diváka vstúpiť do svojej tvorby.
Kto je tu spiritus movens? Autor, divák, avantgardné štýly, ktorých stopové prvky môže skúmavý divák nájsť v zdanlivo čistých obrazoch, keď pristúpi bližšie? Formy expresionizmu, pointilizmu, vorticizmu, surrealizmu, postmodernizmu, konštruktivizmu a minimalizmu vynárajúce sa na pár momentov z nebytia naznačujú hlavnú otázku – ako sa myšlienka dostane do fyzickej roviny, zhmotní sa a pretrvá? V postobrazoch Mikulu sa tá hranica nakoniec neprelomí, finálny obraz nebude vytvorený, všetko sa vráti do pôvodného stavu po odchode diváka-hýbateľa, či neskôr po odchode hýbateľa-autora.
„Neistota je impulzom k snahe rozlúštiť príčinu, predpokladať následok a je zdrojom vnútorného nepokoja, spôsobujúceho obsedantnú potrebu dosiahnuť, pochopiť viac, dostať sa za bariéru nepochopeného a nepochopiteľného.“ A predsa ani PRED ani PO nie je tým dôležitým stavom, „pochopenie, že sa neustále nachádzame v sfére dynamického pojmu MEDZI je kľúčom“.
Mária Rišková
Kurátorka výstavy
– – – – –
Milan Mikula je univerzálnou osobnosťou, výtvarníkom známym na viacerých „scénach“ – na scéne vizuálneho umenia, grafického dizajnu i scénografie. V jeho tvorbe nachádzame náročné filozofické témy, venuje sa otázkam bytia, prežívania v rôznych civilizačných situáciách. Skúma hodnoty sveta a ich posuny, nachádza ich v komunikácii, ilúzii a v neustálej premene. Tieto motívy sa vyskytujú vo všetkých prvkoch Mikulovho diela, v ktorom kniha nie je len knihou, je aj rébusom a výtvarné dielo pôsobí v prostredí, kam ho Mikula umiestni zároveň provokatívne i neoddeliteľne. Miestom jeho inštalácií sa často stávajú opustené priestory, továrenské veže, nefunkčné cirkevné objekty, rád pracuje s už existujúcou kulisou „skutočného sveta“. Tieto témy a prostredia často odľahčuje komicko-absurdnými prvkami a vstupom performance a akcie. Neobáva sa tvorivo použiť klišé, motívy a témy, ktoré sú súčasťou kultúrnej výbavy človeka z nášho regiónu, jeho generácie a premýšľajúceho človeka vôbec.
– – – – –
– – – – –
