Orly & Holubice

Vystavujúci autori a autorky: Ulf Aminde (DE), Tomáš Džadoň (SK), Hans Haacke (DE), Monika & Bohuš Kubinskí (SK), Stano Masár (SK), Jarmila Mitríková & Dávid Demjanovič (SK), Henrike Naumann (DE), Erik Sikora (SK), Ivana Šáteková (SK), Anna Tretter (DE), Nasan Tur (DE), Uli Westphal (DE), Suse Weber (DE), Anna Witt (DE)

Podľa Homera Simpsona je príčinou a zároveň riešením všetkých životných problémov alkohol. To isté by sme mohli povedať o komunikácii. Pomocou nej dokážeme konflikty riešiť, no jej zlyhanie spôsobuje väčšinu nedorozumení. Národná alebo miestna kultúra nevzniká dominanciou, ale je založená na vzájomnom ovplyvňovaní, vstrebávaní, selektovaní a vysielaní – teda na fungujúcej komunikácii. Komunikácia medzi rôznymi kultúrami je hlavnou myšlienkou výstavy Orly & holubice, ktorá prezentuje diela súčasných slovenských a nemeckých umelcov a umelkýň.

Kultúrna výmena býva oslavovaná i zatracovaná. Narážajú tu na seba predstavy o čistote národnej identity s diskusiou o pozitívach a negatívach multikultúrneho miešania. Táto vyhrotená debata je prítomná rovnako v Nemecku, ktoré má dlhoročnú skúsenosť so spolužitím rozličných kultúr, ako aj na Slovensku, kde je táto téma pomerne nová. Je však populárna ilúzia o vyspelejšom Západe a nezrelých mladých demokraciách Východu ešte stále aktuálna? Kto ovplyvňuje koho? Všetci sme súčasťou diskusie, ktorá hľadá odpovede na podobné otázky. Aj súčasné umenie vie byť prostriedkom medzikultúrnej komunikácie – nie stretu, ale stretnutia kultúr.

Téma kultúrnej výmeny so sebou prináša aj komplikované otázky národnej identity a vlastenectva. Aká je podoba národnej identity v súčasnosti? Ako na ňu vplývajú rôzne symboly? Dokážeme sa pozitívne identifikovať s národom bez nacionalistických a xenofóbnych nánosov? Je v dnešných časoch globalizovanej ekonomiky a migrácie ešte vôbec potrebné škatuľkovanie ľudí podľa národnej príslušnosti? Súčasné vizuálne umenie môže na tieto neľahké otázky reagovať s nadhľadom a humorom, hravou a otvorenou formou. Snahou výstavy je poskytnúť priestor slobodnému vnímaniu tejto problematiky.

Názov výstavy Orly & holubice je inšpirovaný vplyvom týchto operencov na tvorbu národných symbolov. Personifikácii slovenského národa raz príde vhod holubičia zmierlivosť a krotkosť, inokedy majestátnosť a dravosť orla. V nemeckom prostredí bola historicky dôležitým a, žiaľ, i zneužitým heraldickým symbolom orlica, ktorá je dodnes štátnym znakom Nemeckej spolkovej republiky. Národná a štátna symbolika vždy vzniká v konkrétnom čase a priestore a jej význam nie je nemenný. Rovnaké symboly môžu byť v rozličných súvislostiach vnímané ako kladné, neutrálne či záporné. Dokážu spájať aj rozdeľovať, môžu spôsobiť rôzne dezinterpretácie.

Na fasáde budovy Domu umenia/Kunsthalle Bratislava je na transparentoch umiestnený nápis „My (všetci) sme národ“. Nápis je v dvanástich jazykoch súvisiacich s návštevníkmi výstavy documenta 14 (2017) v Kasseli a migrantmi prichádzajúcimi do Nemecka. Hans Haacke sa týmto sloganom dotýka témy národa, ktorá bola v dejinách a je aj v súčasnosti príčinou mnohých kontroverzií a konfliktov. Národ môže byť definovaný mnohoznačne: jazykom, etnikom, spoločnými dejinami, príslušnosťou k štátu, územnému celku, atď. Tento premenlivý koncept má za následok rozdelenie na „my“ a „oni“. Haacke jednoduchým vsunutím slova „všetci“ zmenil vyhlásenie, ktoré rozdeľuje, na vyhlásenie, ktoré spája.

Výstava dáva návštevníkom možnosť pristúpiť k problematike symbolov hravo a kreatívne namiesto nekritického preberania zakonzervovaných významov. Tento prístup prezentuje videoinštalácia Erika Sikoru, ktorý sa pokúša redefinovať imidž Slovenska. Autorov svojský absurdný humor je paródiou na marketingové stratégie, ktoré sa snažia predať abstraktné kultúrne hodnoty – či už vo forme gýčových suvenírov, alebo umelo konštruovaných národných mýtov. Toto dielo zároveň otvára veľmi dôležitú otázku pozitívnej národnej či regionálnej sebaidentifikácie.

Tému vlajok ako štátnych symbolov spracúvajú Anna Witt a Nasan Tur. Witt skúma vzťah k vlajkám medzi dovolenkármi, ktorých zapája do nevinnej hry na preťahovanie sa o tento predmet – pre niekoho kus látky, pre iného nedotknuteľný symbol štátnosti. Tur si v zdanlivo abstraktnej monumentálnej inštalácii z vlajok už neexistujúcich štátov kladie otázku, čo nastáva po zániku štátnych celkov a ako táto situácia vplýva na tvorbu novej symboliky.

Uli Westphal pracuje s historicky zaťaženým symbolom orla/orlice. V jeho videu sa vo veľmi rýchlom slede objavujú obrysy heraldických orlov. Westphal tento komplikovaný symbol zbavuje ideologických nánosov a upriamuje našu pozornosť na tekutosť tvarov a významov a ich neustálu transmutáciu. Suse Weber tematizuje zjednotenie Východného a Západného Nemecka. Jej orlica vytvorená zo stúh, reťazí a športových medailí pochádzajúcich z bývalej NDR má hlavu otočenú doľava, čiže na východ – opačne ako v dnešnom štátnom znaku NSR, v ktorom orlica „vzhliada“ k Západu.

V monumentálnom diele Moniky a Bohuša Kubinských s názvom Slovenský vesmírny program, ktoré vzniklo priamo pre výstavu, je nositeľom významov holubica. Nie je tu však podľa očakávaní spájaná s proklamovanou slovenskou mierumilovnou povahou, ale s holubníkom ako symbolom chaosu. Multimediálna inštalácia zároveň ironicky poukazuje na túžbu Slovákov konkurovať technicky vyspelejším krajinám, pričom ich snahy si musia kvôli podfinancovanému školstvu a výskumu často vystačiť s riešeniami na úrovni domáceho majstrovania.

Ľudová kultúra je námetom diela Tomáša Džadoňa. Obytný príves pretvoril na tradičnú slovenskú drevenicu s dokonalou ilúziou folklórnej izby, do ktorej môžu návštevníci vstúpiť. Dielo odkazuje na klamlivosť kultúrnej identifikácie založenej na dávno neexistujúcej realite, no zároveň sa snaží nájsť nový význam a využitie historických odkazov. Folklórne prvky sa objavujú aj v novovytvorenom veľkoformátovom obraze Jarmily Mitríkovej a Dávida Demjanoviča. Vidíme tu alegorickú procesiu oslavujúcu nemeckú automobilku Volkswagen, ktorá patrí k najväčším zamestnávateľom na Slovensku. Motív, ktorý je zároveň komický i zvláštne znepokojujúci, v sebe nesie otázky týkajúce sa národných tém v globalizovanej kapitalistickej spoločnosti.

Na obdobie spoločenskej transformácie v 90. rokoch 20. storočia, ktorá do značnej miery určila súčasnú podobu politickej reality na Slovensku i v Nemecku, reagujú diela Stana Masára a Henrike Naumann. Stano Masár vystavuje stánok poštovej novinovej služby, dôverne známy zo slovenského verejného priestoru. Stánok ponúkajúci pred- i porevolučnú dobovú tlač je metaforou prechodu medzi dvoma spoločenskými zriadeniami a následného hodnotového zmätku. Videoinštalácia Henrike Naumann je rekonštrukciou domácich videí z 90. rokov, ktorú môžu návštevníci zhliadnuť v originálnom dobovom interiéri. Dve videá ukazujú život tínedžerov v bývalom Západnom a Východnom Nemecku. Kým jedna skupina sa venuje drogám a technopárty, u druhej vyúsťuje mladícka rebélia do pravicového extrémizmu. Dielo odkazuje na teroristickú bunku Nationalsozialistischer Untergrund, ktorá v Nemecku spáchala niekoľko rasistických vrážd. Autorka varuje pred krízou hodnôt, ktorá nastáva pri absencii pozitívnych vízií.

S víziami a smerovaním súvisí video Ulfa Amindeho, v ktorom vidíme turistickú loď s názvom Európa točiacu sa na mieste. Dielo možno interpretovať ako metaforu komplikovanej situácie v Európskej únii, ktorá je tvorená štátmi s čoraz rozličnejšími predstavami o spoločných hodnotách a budúcnosti. Dystopickú víziu Európy spracúva aj Ivana Šáteková, ktorá sa zaoberá otázkou, čo by sa stalo, ak by sa druhá svetová vojna skončila víťazstvom nacistického Nemecka.

Dielo nemeckej výtvarníčky Anny Tretter, ktorá ako vysokoškolská pedagogička pôsobila dlhé roky na Slovensku, prepája obe krajiny v podobe cestovateľského záznamu. Na rôznych trasách v rámci Nemecka a Slovenska fotografuje autobusové zastávky ako symboly mobility. Tieto „malé domčeky“ rovnakého účelu, no rozličného stvárnenia, sa stávajú humorne národne špecifickými.

Môže byť kultúra sprostredkovateľom solidarity a tolerancie? Môže súčasné umenie nahradiť nacionalistický gýč pozitívnou sebaidentifikáciou? Dokáže umenie poskytnúť polarizovanej spoločnosti priestor na komunikáciu? Hľadaním a nachádzaním tradícií, klišé a paródií je výstava miestom pre každého, komu nie je ľahostajné, v akej spoločnosti žije.

Lenka Kukurová & Omar Mirza

Kurátori výstavy

Autori a autorky:

ULF AMINDE (*1969, Stuttgart, Nemecko). Tvorba berlínskeho autora sa pohybuje na rozmedzí performancie, videa a post-dramatického divadla. Sám svoju tvorbu definuje ako performatívny film, keďže sústave kombinuje techniky dokumentárneho filmu s výpoveďami založenými na fikcii, kritiku zobrazovania so stratégiami vlastného „splnomocňovania“ a inscenovania spontánnych situácií. Film je pre neho prostriedok revitalizácie vzťahov medzi jednotlivcami a vytvárania nového chápania reality. Jeho tvorba citlivo reaguje na mechanizmy moci, politika obrazu sa v ňom stáva reflexiou a zároveň cirkuláciou v spoločenstve okázalosti. Jeho projekty spájajú ľudí s rozdielnym sociálnym zázemím, v ktorom sa sociálne rozdiely a hierarchie nielen prejavujú, ale sú navyše nestabilné. Transformácia potlačeného správania a volanie po sociálnej zmene sú preto pre jeho tvorbu ťažiskové, pričom spochybňuje úlohu a potenciál samotného umenia.

TOMÁŠ DŽADOŇ (*1981, Poprad, Slovenská republika) študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe (AVU) a Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (VŠVU), kde absolvoval aj doktorandské štúdium pod vedením prof. Dezidera Tótha. Džadoň sa vo svojej tvorbe zameriava najmä na sochárske objekty a inštalácie, ktoré často reagujú na konkrétne miesto a situáciu. V roku 2013 vytvoril pre Košice legendárne dielo Pamätník ľudovej architektúry, ktoré malo podobu dreveníc umiestnených na streche paneláku. Pre vilu architekta Dušana Jurkoviča v Brne Džadoň v roku 2017 pripravil rozsiahlu autorskú výstavu, v ktorej reagoval na modernu s prvkami ľudovej architektúry. Tomáš Džadoň často spracúva témy súvisiace s národnou identitou. V jeho dielach sa objavujú odkazy na slovenský folklór a tradície. Motívy súvisiace s národnou minulosťou a dejinami autor podáva súčasným výtvarným jazykom a prehodnocuje ich. V roku 2009 sa autor stal finalistom Ceny Jindřicha Chalupeckého a v roku 2012 Ceny Oskára Čepana. Pôsobí ako asistent v Ateliéri hosťujúceho umelca na pražskej AVU.

HANS HAACKE (*1936, Kolín nad Rýnom, Nemecko) od roku 1965 žije v New Yorku. Vytvára fyzicky a biologicky interaktívne diela a projekty, ktoré sa kriticky vyjadrujú k aktuálnym otázkam spoločnosti a politickej scény. Prostredníctvom sochárskej tvorby, maľby, inštalácie, fotografie a ďalších médií skúma vplyv korporatívnych a politických záujmov na verejný diskurz a súčasné umenie. Často využíva inštitúcie ako predmet a miesto svojej tvorby, čo občas vedie ku kontroverziám. V súvislosti s názorom, že sa považuje za politického umelca, hovorí: „Je mi nepríjemné, že ma označujú za politického umelca… tvorbe takto zaškatuľkovaného umelca hrozí, že sa bude chápať jednorozmerne. Všetky umelecké diela bez výnimky… majú politický element, či už úmyselne alebo neúmyselne.“ Od roku 1972 vystavoval na piatich ročníkoch Documenty a na viacerých bienále, napríklad v Benátkach, v São Paulo, Sydney, Tokiu, Johannesburgu, Gwangju, Sharjahu, Mercosule, Whitney aj v New Yorku. Spolu s Nam June Paik v roku 1993 získal Zlatého leva za najlepší pavilón (nemecký) na Bienále v Benátkach. Od roku 2015 bol jeho Darovaný kôň 18 mesiacov vystavený na štvrtom pilieri Trafalgarského námestia.

BOHUŠ KUBINSKÝ (*1966, Žiar nad Hronom, Slovenská republika) a MONIKA KUBINSKÁ (*1966, Námestovo, Slovenská republika) sú vizuálni umelci strednej generácie aktívne pôsobiaci na slovenskej výtvarnej scéne od začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia. Už od ranej tvorby pracujú spoločne na veľkorysých site-specific inštaláciách so zastúpením neklasických médií a multimédií. Monumentálnymi projektmi spracovávajú svoje osobné komentáre k odosobneným, všeobecne platným etickým rámcom, pričom pre ich sprostredkovanie využívajú sugestivitu a emotívne precítenie diela. Často reagujú na kontext priestoru, do ktorého svojimi dielami vstupujú a zvýrazňujú jeho autentickú poetiku. Popri spoločnej tvorivej línii sa výtvarníci už od študentských čias súbežne venujú aj rozvoju individuálnych autorských programov: Monika Kubinská ako maliarka v citovo hĺbavom, často autobiografickom zaujatí konvenčným maliarskym médiom a Bohuš Kubinský ako sochár v primárnom význame profesie s dôrazom na remeselnú virtuozitu práce v tradičných sochárskych materiáloch (mramor, žula a bronz). V roku 1997 získali štipendium Jackson Pollock Foundation v New Yorku.

STANO MASÁR (*1971, Bratislava, Slovenská republika) študoval na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, absolvoval doktorandské štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Zúčastnil sa na štipendijnom pobyte na Thames Valley University v Londýne. Vo svojej tvorbe programovo narúša krehkú formu predmetov každodennej reality, ktorým umožňuje uniknúť zo všednosti bytia. Roztápajúci sa radiátor, ovisnutá vodovodná rúrka, hodiny s opadanými číslicami a ručičkami. Manipuluje dvere, stoly, stoličky, radiátory, elektroinštalácie, semafory, vypchaté zvieratá. Do synagógy inštaloval dvere z maďarského Ikarusu. Do jazyka piktogramov transformuje historické a súčasné, svetové aj domáce umelecké diela. Po kritickej analýze dejín umenia, deštrukcii a transformácii objektov sa kriticky obracia k samotným inštitúciám a svetu umenia. Vystavuje prázdny roh TATE Modern, stenu z MoMA, ale aj čakáreň na nápady umelcov. Nenamaľovaný obraz necháva bezcieľne blúdiť po galérii. Vyprázdňuje galerijné priestory, stavia prázdnu galériu v galérii, upozorňuje na koniec výstavy, navádza diváka na útek z galérie, systematicky pripravuje pôdu na príchod konca umenia. (text: Juraj Čarný)

JARMILA MITRÍKOVÁ (*1986, Trebišov, Slovenská republika) a DÁVID DEMJANOVIČ (*1985, Bardejov, Slovenská republika) spolu tvoria od roku 2009. Jarmila Mitríková študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v 4. maliarskom ateliéri Ivana Csudaia a v Ateliéri keramiky prof. Ivice Vidrovej. Dávid Demjanovič je absolvent Ateliéru priestorových komunikácií+ pod vedením prof. Antona Čierneho. Pracujú s tradičnou remeselnou technikou vypaľovania do dreva, ktorú vyniesli z pôvodného kontextu ľudovej a amatérskej tvorby a prispôsobili ju možnostiam súčasného umenia. Zaujímajú sa o tradície, mýty a legendy – či už ľudové, náboženské, alebo pohanské. V obsahových kolážach mystifikujú národné dejiny a vracajú sa k dôležitým historickým udalostiam. Svoje vypaľované obrazy dopĺňajú o keramické plastiky a priestorové inštalácie.

HENRIKE NAUMANN (*1984, Zwickau, Nemecko) vyrastala vo východnom Nemecku, kde v deväťdesiatych rokoch zažila obdobie krajne pravicovej ideológie ako dominantnej kultúry mládeže. Vo svojej tvorbe reflektuje na proces zjednotenia Nemecka na estetickej úrovni. Zaujíma sa o mechanizmy radikalizácie a ich súvislosti s individuálnou skúsenosťou a mládežníckou kultúrou. S obľubou skúma napätie medzi odlišnými politickými názormi prostredníctvom ambivalentnosti osobného estetického vnímania. Vo svojich fascinujúcich inštaláciách kombinuje video a zvuk so scénografickými priestormi. Žije a pracuje v Berlíne.

ERIK SIKORA (*1986, Košice, Slovenská republika) študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe a momentálne pôsobí ako doktorand na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. Vo svojej tvorbe reflektuje životné roly, v ktorých sa ocitol, alebo tie, v ktorých by sa ocitnúť chcel: poradca, učiteľ, trendsetter, jazykosetter, expert na tešenie, predajca kachličiek, vylepšovač života. Témy väčšinou spracúva formou videí až internetových video-esejí alebo ich vkladá do živých kabaretných vystúpení, kde performancie strieda s vlastnými pesničkami. Vystupuje pod menom Džumelec, pretože neúnavne propaguje písmenko „dž“ ako symbol šťavnatosti jazyka a žitia.

IVANA ŠÁTEKOVÁ (*1984, Bratislava, Slovenská republika) je absolventka maľby a iných médií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Vo svojej tvorbe často pracuje s kresbou, ktorej je vlastná irónia a humor. Zaoberá sa viacerými témami: folklór a hľadanie jeho súčasnej podoby, internetový voyerizmus, sociálny nátlak. Veľkoplošnej a street maľbe sa venuje v rámci zoskupenia DZIVE, ktoré do svojich obrazov začleňuje odkazy na kultúrne trópy mladých, popkultúru a komixové prvky.

ANNA TRETTER (*1956, Kirchzell, Odenwald, Nemecko) sa preslávila svojimi inštaláciami, v ktorých skúma priestor, maľbu a sochu prekračujúc hranice architektúry a priestoru. Jej záujem sa začal postupne čoraz viac orientovať na site-specific inštalácie, ktorých priestor, predmet a význam napĺňa vlastnými obrazmi vytvárajúc jednoznačné, ale viacúrovňové vizuálne transformácie. V deväťdesiatych rokoch jej tvorba expanduje a vytvára neustále nové kontexty, symbiózu medzi sochárskym a tonálnym priestorovým zážitkom, medzi obrazom a tancom, farbami a intenzívnou obraznosťou reči a znaku. Pri video-inštaláciách sa jej časové zážitky odzrkadľujú vo variabilnej perspektíve a médiách. V prieniku jej inštalácií sa stretávajú farby, zvuky, tanečné gestá a video-obrazy poskytujúce intenzívny zážitok. Žije a pracuje v Amorbachu. (text: Dorthée Bauerle Willert)

NASAN TUR (*1974, Offenbach, Nemecko) vytvára diela, v ktorých sa odzrkadľujú sociálne podmienky ich vzniku, pričom často skúma politické ideológie, podprahové odkazy a symboly moci a nesúhlasu, ktoré sú prítomné v každom mestskom prostredí. Neodmysliteľnou súčasťou jeho tvorby je skúmanie napätia medzi verejnými akciami a nečinnosťou, pričom prvok participácie často implikuje subjektivitu alebo prítomnosť diváka. Hybnými silami jeho tvorby sú hranice komunikácie, experimentálna a krehká povaha vnímania a bohatstvo situácií, ktoré pomocou nich vytvára.

SUSE WEBER (*1970, Leipzig, Germany) vytvorila koncept tzv. Emblematic Sculpture – performatívnu koncepciu materiálnosti sochy ako variabilného systému znakov a činností. Jej symbolické sochy sú konštrukciami pripomínajúcimi kulisy či naaranžovanými objektami pripomínajúcimi javisko a zároveň výstavou inštalácií, v ktorých sa samotný divák stáva hercom, keďže mu jasne vymedzuje rozsah pohybu. Autorka transformuje každodenné spoločenské rituály, ako napr. športové podujatia či sprievody, na hru s fyzikálnymi parametrami a jasnou „choreografiou“, čím svojim dielam umožňuje zasahovať do reálneho spoločenského priestoru. Okrem umeleckej tvorby učí, prednáša, vedie workshopy, realizuje performancie a píše. Žije a pracuje v Berlíne.

ULI WESTPHAL (*1980, Bochum, Nemecko) vo svojej umeleckej tvorbe skúma vnímanie, zobrazovanie transformáciu sveta prírody v ľudskej spoločnosti. Obzvlášť sa zaujíma o to, ako rôzne miskoncepcie a ideológie formujú náš pohľad na prírodu. Jeho tvorba je multidisciplinárna, vychádza z výskumu a jej súčasťou sú často kolekcie a klasifikačné systémy, simulácie a experimentálne situácie. Žije a pracuje v Berlíne.

ANNA WITT (*1981, Wasserburg am Inn, Germany) prostredníctvom svojich performancií vo forme verejných intervencií a video-inštalácií skúma štruktúru kultúrnych stereotypov a miesto jednotlivca v rámci sociálnych systémov. Jej diela sú na rozhraní fiktívnej rekonštrukcie a dokumentárnej inscenácie problematiky formovania subjektu v kontexte politickej identity, kolektívneho bytia a občianskych práv. Niekedy si tieto situácie zahrá samotná autorka, inokedy si k nim prizýva cudzích ľudí, väčšinou okoloidúcich. S objektívnym záujmom o svojich „spolu-aktérov“ vytvára hravé situácie, ktoré im umožňujú vstupovať do vzájomnej interakcie. Fyzické aktivity často sprevádza aj jazyková komunikácia. Verbálna aj neverbálna artikulácia nás vedie k úvahám o fundamentálne novej definícii nášho spolužitia v spoločnosti. Žije a pracuje vo Viedni.

– – – – – –

Kurátori výstavy:

LENKA KUKUROVÁ (*1978, Košice, Slovenská republika) je kurátorka, umelecká kritička a aktivistka. Venuje sa skúmaniu politického umenia a umeleckého aktivizmu, čomu bola venovaná aj jej dizertačná práca (Univerzita Karlova, 2012). Spolupracuje s neziskovými organizáciami zameranými na ľudské práva a ekológiu. Organizovala niekoľko skupinových medzinárodných výstav orientovaných na aktuálne spoločenské témy: napr. Utečenecká problematika, kritika praxe odoberania detí z rómskych rodín, téma národnej reprezentácie, cyklistická doprava. V roku 2017 spolupracovala s Národnou galériou v Prahe na programe k výstave Aj Wej-wej: Zákon cesty. Od roku 2013 pôsobí ako spolukurátorka pražskej Galerie Artwall, ktorá je umiestnená vo verejnom priestore a špecializuje sa na politické umenie. Publikuje v českých a slovenských umeleckých, aj neumeleckých periodikách. Žije v Lipsku.

OMAR MIRZA (*1981, Námestovo, Slovenská republika) vyštudoval dejiny umenia na Viedenskej univerzite. Od roku 2006 pracuje ako kurátor v Nitrianskej galérii, kde doteraz pripravil viac než štyridsať samostatných a kolektívnych výstav súčasných umelcov zo Slovenska a zo sveta, zaoberajúcich sa najmä novým pohľadom na všedné témy (jedlo, šaty, šport, lov, vesmír a pod.). Má za sebou viacero kurátorských aktivít doma i v zahraničí a venuje sa výtvarnej kritike. Pôsobil v rôznych médiách ako tvorca a moderator relácií o umení (Hore bez na tv.sme.sk, Omar a Božena na vju.sk), pracuje ako externý moderátor na Rádiu Devín (relácie Fokus na vizuálne… a Večer na tému). Vo voľnom čase hrá na bicie v punkovej kapele Kotúče DM.