Potential Agrarianisms
Zámerom výstavy Možné agrarizmy je diverzifikovať poľnohospodárstvo a pluralizovať jeho históriu, obnoviť potlačenú roľnícku minulosť a prebudiť jej nerealizované možnosti, narušiť dichotómie medzi mestom a vidiekom, napraviť odcudzenie od prírodného sveta či obnoviť starostlivý a vzájomný vzťah k pôde a rastlinám, ktoré nás živia. Výstava skúma alternatívy ku globalizovanému systému priemyselného poľnohospodárstva, ktorý je založený na patentovaných receptúrach chemických prísad, škodlivých pesticídov a na geneticky modifikovaných semenách, kultivovaných intenzívne strojmi na fosílne palivá. Zároveň odhaľuje jeho pôvod v koloniálnych plantážach a zakorenenosť v ťažobnom kapitalizme.
Znovuobjavenie a prehodnotenie starostlivého vzťahu k pôde spochybňuje neúprosnú expanziu intenzívneho poľnohospodárstva, ktoré sľubovalo nový vek hojnosti, avšak vyčerpávaním prirodzenej vitality pôdy, ohrozovaním biodiverzity a prispievaním ku klimatickej zmene teraz podkopáva svoje vlastné ciele. Na základe feministických, postsocialistických, černošských, domorodých a mimoľudských perspektív navrhujú umelci na tejto výstave pozemkové reformy zamerané na nápravu a budúcnosť, na dosiahnutie spravodlivej sociálnej a ekologickej zmeny.
Celoplanetárny rozsah transformácie poľnohospodárskych metód a vidieckeho života od kolonizácie Ameriky a nástupu moderného priemyslu symbolizujú paralelné trajektórie cukrovej trstiny a cukrovej repy, ktorých potenciálnu históriu umelci na výstave reaktivujú. Pozorovanie teoretičky dekolonializmu, Arielly Aïshy Azoulay, že „potenciálna história nenapravuje svety zasiahnuté násilím, ale vracia sa do okamihu pred násilím a odtiaľ vychádza“, hovorí taktiež o prepletených sociálnych a environmentálnych problémoch krajiny. Umelci na výstave sa vracajú do obdobia pred založením monokultúrnych plantáží, pred rozoraním mozaiky biologicky rozmanitých fariem, ktoré vymazali stáročné poznatky o rastlinách, a taktiež predtým, ako geneticky modifikovaná kukurica nahradila odrody pestované prvými národmi. Chcú tak naznačiť, že iná agrárna cesta bola a ešte stále je možná. Tieto umelecké prístupy upozorňujú na to, že na vytvorenie nápravných postupov je potrebné pochopiť zložitosť a vzájomnú prepojenosť agrárneho úsilia, v rámci ktorej sú v stávke všetky pozemské bytosti, prekvitajúce rastliny, vitalita pôdy a blaho Zeme.
Ďalšou líniou, ktorá sa vinie výstavou, je uvedomenie si, že potenciálne dejiny transformácie vo Východnej Európe po roku 1989 mohli mať iný priebeh. Vyplýva to zo kolaboratívno-výskumného a edičného projektu Ilony Németh, Eastern Sugar, ktorý načrtol zánik cukrovarníckeho priemyslu v regióne v dôsledku neliberálnych trhových mechanizmov a finančného oportunizmu. Na základoch významnej revolučnej histórie regiónu a pri reaktivácii jeho povzbudzujúceho dedičstva roľníckych povstaní, Možné agrarizmy poukazujú na konvergenciu s mnohými formami revolúcie, potrebnými na riešenie environmentálnej krízy, na ktorej má intenzívne poľnohospodárstvo neodškriepiteľný podiel. V predtuche, že „príde revolúcia“, sa protagonisti Zvieracej farmy pýtajú: „Bude aj po revolúcii cukor?“, čím odhaľujú napätie medzi existenciálnou úzkosťou z blížiacej sa budúcnosti a pripravenosťou uskutočniť zmenu.
S ohľadom na pluralitu agrárnych dejín a možných verzií budúcnosti vedie k výstave viac ako jedna cesta, pričom medzi jednotlivými dielami existuje množstvo prepojení. Vstup vľavo zavedie návštevníkov na miesto práve tu a teraz, na stredoeurópsky vidiek, kde sa miestne tradície a sporné dedičstvo socializmu stretávajú s vplyvom hospodárskej globalizácie a klimatických zmien na vidiecke komunity. Alternatívny vstup vpravo vedie k hlbokým dejinám antropocénu, významným súvislostiam medzi európskym kolonializmom a kapitalistickým extraktivizmom, ako aj k prepleteným osudom všetkých pozemských bytostí v ére sociálnej a ekologickej krízy. Tieto dve cesty sa stretávajú v centre výstavného priestoru, kde sa reaktivácia domorodých vedomostí pretína s experimentmi nehierarchických a antikapitalistických ekologických prístupov. Tretia cesta k výstave vedie cez centrálny priestor, ktorý je miestom planetárnych bojov medzi intenzifikáciou technologickej, ekonomickej a politickej kontroly nad pôdou a zelenými výhonkami agrárnej vzbury.
Maja a Reuben Fowkes
kurátori výstavy
