OBJEKTívne

Jiří Černický (CZ), Viktor Frešo (SK), Krištof Kintera (CZ), Dominik Lang (CZ), Marek Kvetan (SK), Denisa Lehocká (SK), Roman Ondak (SK), Pavla Sceranková (SK/CZ), Tomáš Vaněk (CZ), Hostia: Peter Rónai (SK), Jiří Kovanda (CZ)

Krátka správa o stretnutí objektov

Výstavný projekt s názvom OBJEKTívne, ktorý premiérovo predstavuje Kunsthalle Bratislava, sa koncentruje na mapovanie stavu súčasného 3D myslenia na českej a slovenskej výtvarnej scéne. Hlavným zámerom je konfrontovať a podporiť súčasnú podobu objektu (vrátane inštalácií) ako osobitého spôsobu myslenia v priestore a nefiguratívneho jazyka foriem, tvarov a ich významových kontextov. Výstava sa pritom sústreďuje na generácie umelcov, ktorí nastúpili na výtvarnú scénu po zmene režimu (po roku 1989) a dnes figurujú aj v širšom stredoeurópskom kontexte. Ide o umelcov/-kyne, narodených najmä v 60. a 70. rokoch minulého storočia – konkrétne od roku 1966 (Černický, Ondak, Vaněk) až po rok 1980 (Lang, Sceranková).

Charakteristické je preferovanie postkonceptuálnych prístupov, kritické aj ironické , či humorné reflektovanie súčasného sveta – jeho hybridnej a fragmentárnej podoby; ukazuje roztrasený, rozochvený a „nervózny“ obraz dnešných dní. Výstava tak prináša používanie neklasických sochárskych materiálov, nájdených a odhodených predmetov a estetiku „post socíkovskej“ recyklácie a pamäte (obstarožný nábytok, elektroinštalácie, drevotriesky, sadra, polystyrén a polyuretán, estetika kutilstva, DIY a pod.).

Výstava sa venuje poetike absurdných stretnutí materiálov a bastardných prostredí. Inštalácia pripomína neusporiadaný systém zberného dvora, opusteného bazáru, či podivnej zbierky minulosti, každodenné nájdené predmety kladie do nových vzťahov a súvislostí. Ide o kombinované a hybridné predmety a stavy: asfaltovo-káblové kvety mestských „post-naturálií“ (Cerbrum Asphaltum, 2017) od Krištofa Kinteru; čudné priestorové šablóny Tomáša Vaňka z vyrezávaných plastových hračiek a gumových lôpt (Particip č. 17, 2001); bizarný objekt Viktora Freša v zložení: zeleninová plastová prepravka, stará TV obrazovka, maľba hlavy, upínacie popruhy a razantné gesto čiernou farbou priamo na stenu (Objekt O1 zo série Overheads, 2017). K tomu sa pridávajú drobné momentky – Scerankovej prerezanie ruky strieborným prsteňom (Happinnes, 2018); čakanie sadrového psíka pri vintage nákupnej taške od Langa (Dog, 2015); Kvetanove biele topánky, vykladané vo vnútri blýskajúcou sa bižutériou (Relikviár, 2014), či introvertný obrazový denník Denisy Lehockej s krehkou sieťou efemérnych situácií. Tieto drobné príbehy a posuny s elementárnymi materiálmi často menia celkový význam nastolenej kultúrnej situácie aj možnosti jej čítania. Zároveň, ide aj o istý druh rezistencie voči bombastickým a spektakulárnym inštaláciám. Register súčasných podôb objektov zahŕňa aj intervencie, obsadzovanie, či zabývanie celého priestoru od agresívnych elektrických vedení, parazitujúcich na reálnom elektrovedení (Väzby, 2004/18) od Jiřího Černického cez Scerankovej rozľahlé tancujúce kancelárske stoličky na lešenárskych oceľových rúrach (Súhvezdia, 2013/18) až po zahustené intímne príbehy predmetov Denisy Lehockej.

Osobitú kapitolu predstavujú objekty a inštalácie, vykresľujúce domácu izbovú atmosféru, interiér, poskladaný nábytok, či „idiotskú“ estetiku domácich majstrov a kutilov v štýle „urob si sám“. Ide o príznačnú hobby inštaláciu Mareka Kvetana z polystyrénu, drevotriesky a „vypaľovaných“ ornamentov s motívom dečiek, jeleňov, víl a hrdinského Ramba do všetkých materiálov (Hobby III, 2010); Kinterove „van goghovské“ baganče, zapustené v betóne (Me Waiting In Another Room, 2009), Frešove čelo postele po starej mame v prítmí svietidla, polystyrénu a vlastnej mongoloidnej hlavy (Recykle Me, 2017); či Scerankovej tonetovská stolička , ktorej nohy sú „naložené“ v zaváraninových pohároch (Research, 2015). Zvukovú stopu starých čias zapĺňa Černického interaktívny objekt staručkého rádia, čo prelaďuje staré správy z minulosti vplyvom súčasného pohybu diváka (Anachronistické rádio, 2014/16). Nakoniec symbolické spojenie globálneho a obývačkového sveta prináša Kvetanova nedbanlivá inštalácia (Na tom našom… II, 2010/18). Ide o počítačové zmiešanie farieb národných trikolór Slovenska a Maďarska, pričom maďarskou mix-farbou je natretá stena a na ňu je nanesený nemoderný kvetinový valček zo slovenskej zmiešanej farby. Pritom je tu ponechané náradie aj nádoby s farbou akoby maliar natierač len momentálne odbehol…

Ďalej sledujeme otvorené výskumné pole s preferovaním estetiky lacných materiálov v bývalom Československu, panelákovú kultúru umakartu a hliníkových líšt a istú dávku „ost-algie“, prenesenú do dnešných dní. Výstava tak prostredníctvom série objektov prináša vlastný objektív nastavenia a snímania sveta. Teda nielen osobitú „zrážku materiálov“ vysokej a nízkej kultúry, ale aj „zrážku kultúr a galaxií“ v nedeľnej obývačke. Sledujeme mikropríbehy v „sentimentol“ zlepených architektúrach Jiřího Černického (Slumhouse, Kioskhouse , 2015), Kinterove drobné plastické a nákupné košíky s pretekaním polyuretánovej hmoty cez ich objem (Inside in Outside, 2017); až po Frešove staré vyradené výťahy na kolieskach (Elevator, 2015) a podivné zložené objekty z vinylových rúrok, drevotriesky a stavebnej peny (Bez názvu, 2014/18). Ďalej nasledujú tancujúce laboratórne nádoby s odbitou hlavou na kladine v štýle pokus omyl (Trial and Error, 2018) od Romana Ondaka, či komplexnejšiu inštaláciu Dominika Langa. V nej, na metaforickej šachovnici, prebieha intenzívny rozhovor starých stolíkov, kvetináčov, odložených rukavíc, sadrových odliatkov rúk, či zakríknutej učupenej dievčiny pod stolom. Tu sa len na chvíľu zableskne ľudská figúra, aby ju znovu pohltilo jej zostatkové prostredie úzkosti (Difficulties of the Chess Composer, 2015). Do Scerankovej veľkej vyvalenej drevotrieskovej skrine sa premieta čiernobiele video, kde do autorky narážajú ping pongové loptičky ako nepríjemné otázky, či nárazy dnešných informácií (Measuring, 2015).

Toto laboratórne prostredie jednotlivých a roztrúsených objektov dokáže celkovo reflektovať aj súčasný globálny svet, „kríženie“ kultúr v politicko sociálnom systéme, či vo verejnom (mediálnom) priestore. Príkladom môže byť Kvetanov zvukovo-svetelný objekt nerozbaleného, o stenu opretého koberca (Koberec II, 2015). Ide o tuctový perzský IKEA koberec, z ktorého sa ozýva arab-pop tureckého speváka Tarkana z Nemecka. Kinterov raj objektov prináša mobilné oceľové zábrany, ktoré majú vymedzovať a oddeľovať pouličný priestor, dostávajú hravé parôžky a vytvárajú „valnú hromadu“ bez zábran – rajské stretnutie a vzájomné potešenie (Paradise Now, 2009). Ondakove drobné „vírusy“, rozosiate po celej výstave predstavujú intervenciu takmer dvadsiatky pokrkvaných zbytkov medených striech, pomaľovaných dvoj, troj, či štvorkolórou autonómnych a separatistických oblastí v Európe od Katalánska až po Donbas (Autonomous Colours, 2018 ). Ešteže Kintera k staršej práci s vlajúcim čiernym plastovým vreckom (Black Flag, 2011) pridáva vďaka ventilátoru rozochvené farebnejšie vlajky – vízie lepšej budúcnosti (Flags of Better Future, 2017).

Na začiatok a na koniec výstavy sú pozvaní špeciálni hostia – dvaja renomovaní umelci, o generáciu starší a skúsenejší – Jiří Kovanda a Peter Rónai. Neboli však vpustení do výstavnej „siene slávy“, ale zostávajú ante portas – pred bránami tohto sveta, vo vstupnej hale, pod schodami Kunsthalle. Podobne ako nás prijímajú v západnej umeleckej prevádzke. Zvyčajne nás vybavia v predsieni a po obligátnej káve sa nás pýtajú kedy nám ide najbližší vlak domov… Český intermediálny umelec Jiří Kovanda predovšetkým recykluje predmety a veci zo zázemia a skladu galérie. Malými gestami, či intervenciami ich vracia do umeleckého krvného obehu. Multimediálny umelec Peter Rónai recykluje svoje staršie práce a ready mades aj s aktívnym vstupom diváka a modeluje svoje „de-inštalácie“. Nie je to teda ten silný umelecký akt, zostupujúci zo schodov, ale podivné intímne stretnutie objektov pod schodami v dotyku s priestorom a zázemím galérie.

Projekt má ambície ukázať príbuzné sochárske myslenie a spoločné kultúrne dedičstvo silnej umeleckej generácie v symbolickom roku 2018. Pri príležitosti 100. výročia vzniku 1. Československej republiky tak oslavujeme aj vyše storočnú tradíciu objektového umenia ako nového média. Ukazuje sa, že prúd z Duchampovej fontány preteká a prebíja dodnes ako zle zaizolovaný drôt a sedadlo z Picassovej bicyklovej býčej hlavy neveriacky krúti hlavou a čuduje sa, že predsa sa krúti to koleso sveta na kuchynskej stoličke….

Vladimír Beskid

Kurátor výstavy

– – – – –

Vystavujúci umelci a umelkyne:

JIŘÍ ČERNICKÝ (*1966, Ústí nad Labem, Česká republika) študoval na Akademii výtvarných umění v Prahe, Vysokej škole uměleckoprůmyslové v Prahe a Pedagogickej fakulte v Ústí nad Labem. Jeho tvorba je plná výrazových premien, vypätých gest i svojbytného humoru. Každé dielo autora skrýva silný príbeh v rovine obsahovej ako aj v rovine hľadania adekvátnych výrazových prostriedkov. Určitou jednotiacou líniou autorovho úsilia, je predovšetkým jeho neutíchajúca schopnosť takmer detského údivu a rovnako aj vôle v otvorenú komunikáciu, často vyhrotenej na ostrie noža. Práve tieto dva komponenty vyjadrovacej stratégie Černickému umožňujú, pri naoko letmom surfovaní, odhaľovať dominantné prúdy na hladine súčasnej spoločnosti. Černický je laureátom Ceny Jindřicha Chalupeckého (1998). Žije a pôsobí v Prahe.

VIKTOR FREŠO (*1974, Bratislava, Slovenská republika) študoval v Bratislave na Vysokej škole výtvarných umení a v Prahe na Akademii výtvarních umění. Frešo patrí medzi najvýraznejšie postavy súčasného umenia po roku 2000 v regióne bývalého Československa. Jeho práce a celkový prístup k umeniu patrí k veľmi netypickým, ale zároveň silne reflektujú spoločenskú a kultúrnu situáciu. Umelec vytvára rafinovane koncepty a projekty, ktoré prezentuje ako zdanlivo jednoduché, uzatvorené umelecké diela ”Piece of art “ Často je vo svojich dielach kritický a agresívne vyjadruje pohŕdanie samotnou výtvarnou scénou a jej procesmi, no s podtónom ľahkosti, humoru a hry. Jedným z najfascinujúcejších prvkov jeho tvorby je zdanlivý kontrapunkt dôrazu na obrovské, grandiózne Ego spojene s Gestom v kombinácii s odzbrojujúcou sebaironickou pokorou. Či už intervenuje do verejného priestoru, alebo vystavuje v galériách, dbá na to, aby z prevedenia bola poznať okamžitá tvorivá akcia – GESTO. Ďalším veľmi typickým aspektom je presah do mediálneho sveta, kde bez akejkoľvek úcty verejne prezentuje svoje radikálne a často pohŕdavé názory. V posledných okoch sa autor venuje okrem iného sochárstvu a maľbe.

MAREK KVETAN (*1976, Bratislava, Slovenská republika) študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (v ateliéroch prof. Fischera a prof. Bartusza). Venuje sa multimediálnej tvorbe (video art, inštalácia, nové médiá, public art), ktorá sa vyznačuje výrazným neokonceptuálnym myslením a zmyslom pre experiment. Kvetan pracuje so stratégiami manipulácie, transformácie a apropriácie (privlastňovania). Okrem iného spoluinicioval založenie Stredoeurópskeho inštitútu súčasného umenia CEICA, časopisu Dart, festivalu Multiplace a medzinárodnej siete Billboart Gallery Europe. Je laureátom ceny NG 333, ceny Nadácie Novum, finalistom Henkel Art Award. Žije a pôsobí v Bratislave.

DOMINIK LANG (*1980, Praha, Česká republika) je sochár, ktorý si od začiatku svojej umeleckej praxe uvedomuje spôsoby, akými sú umelecké diela prezentované a berie do úvahy históriu vystaveného diela, spoločenský, politický a ekonomický kontext, ktorý ho obklopuje, i architektúru, v ktorej je zasadený. Lang chápe výstavné priestory nielen ako obyčajné (nemé) kulisy, ale ako prvky, ktoré zohrávajú aktívnu rolu pri vnímaní umeleckého diela a vytváraní jeho významu. Často odhaľuje skryté mechanizmy umeleckej tvorby, ako aj fungovanie inštitúcií, ktoré sa snažia nájsť nové formy inštitucionálnej kritiky (príkladom môžu byť viaceré rozsiahle realizácie, ktoré reagujú na situáciu Národnej galérie v Prahe, príbeh veľkého požiaru, ako aj (ne) komunikáciu a produktivitu jej zamestnancov). V roku 2011 Dominik Lang zastupoval Českú republiku na Bienále v Benátkach a pretvoril Československý pavilón na inštaláciu Spiace mesto. Dominik Lang vedie Ateliér sochárstva na Vysokej škole uměleckoprůmyslové v Prahe. Často pracuje ako architekt výstav spájajúci svoju umeleckú prax s architektúrou a vytvára inštalácie alebo priestorové kompozície, ktoré prezentujú vystavené diela, ale aj ponúkajú nový kontext umožňujúci ich vnímanie. Žije a pracuje v Prahe.

DENISA LEHOCKÁ (* 1971, Trenčín, Slovenská republika) vyštudovala na SUPŠ odbor textil a v štúdiu pokračovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (Otvorený ateliér Rudolfa Sikoru). Na výtvarnú scénu vstupuje v 90. rokoch spolu so silnou porevolučnou generáciou umelcov a umelkýň (Roman Ondak, Boris Odreička, Cyril Blažo a ď.), pre ktorých bolo v tej dobe naliehavé riešenie vzťahu medzi dedičstvom konceptuálneho umenia a odlišnosťou medzi jeho západnými a východnými variantmi a témami. V nasledujúcich rokoch sa tvorba Denisy Lehockej zaoberala témami a postupmi, ktoré nie sú vyhranené a osobitne „ženské“, ale objavujú u niektorých výrazných predstaviteliek materiálovej tvorby posledných päťdesiatich rokov – intímna starostlivosť o krehké materiály, časovo expenzívna procesualita, témy skladania tela z kultúrnych i materiálnych orgánov a pod. Vystavovala okrem iných na skupinových výstavách na Manifesta 3, v Kunsthalle Basel, v Kunsthaus Bern, na medzinárodnom trienále ITCA, v Austrian Cultural Center v New Yorku, v mumok vo Viedni, v New Museum Hub v New Yorku; a ď. Okrem súkromných zbierok sú diela umelkyne zastúpené v zbierkach Slovenskej národnej galérie, Erste Bank: Kontakt (AT), European Investment Bank (LU), Societé Generale a The Florence & Daniel Guerlain Collection (FR) a ď. Žije a pôsobí v Bratislave a Viedni.

KRIŠTOF KINTERA (*1973, Praha, Česká republika) študoval v ateliéri Milana Knižáka na Akadémii výtvarných umení v Prahe a na Rijksakademie van beeldende kunsten v Amsterdame. Viedol ateliér Socha II na Vysokej škole umeleckopriemyslovej v Prahe. Spoluzaložil umelecké zoskupenie Skrytá tvůrčí jednotka, ktoré sa zaoberalo rôznymi aktivitami od performancie až po divadelné predstavenia. Vo svojej tvorbe sa venuje najmä objektom a inštaláciám, v ktorých používa elektronické a mechanické veci, banálne či gýčové predmety bežnej reality. Pristupuje k nim s ironickým aj humorným odstupom, slobodne si vyberá všetko a všade. Jeho diela sú zastúpené v zbierkach Moderného a súčasného umenia Národnej galérie v Prahe, Ludwig Múzeum v Budapešti, Museum der Moderne v Salzburgu, Fogg Art Museum Harvardskej univerzity v Cambridgei, Olbricht Collection v Berlíne, Jerry Speyer Collection v New Yorku a ďalších. Vystavoval vo svetovo uznávaných galériách ako Galerie Schleicher+Lange v Paríži, Jiri Svestka Gallery v Berlíne, Václav Špála Gallery v Prahe, Moderna Musset v Štokholme, Royal College of Art v Londýne, The National Museum of Art v Osake, Art Rock v New Yorku a ďalších. Bol trikrát nominovaný na Cenu Jindřicha Chalupeckého. Žije a pracuje v Prahe.

ROMAN ONDAK (*1966, Žilina, Slovenská republika) je v súčasnosti považovaný za jedného z najvýznamnejších predstaviteľov neokonceptuálnych stratégií. Svojím nezvyčajným umeleckým postojom patrí k najvýznamnejším výtvarníkom posledného desaťročia. Vo svojej vizuálnej tvorbe nanovo využíva realitu sveta – jej inscenovaním či kontextuálnymi posunmi. Diváka upútava neustálymi protirečivými presunmi významov na miestach, kde zvykneme očakávať niečo stereotypné. Jeho diela a inštalácie oslovujú divákov najintenzívnejšie práve touto kvalitou premenlivosti. V rokoch 2007 – 2008 bol štipendistom DAAD v Berlíne a svoje projekty prezentoval na mnohých individuálnych výstavách, medzi inými v kolínskom Kunstvereine, Tate Modern v Londýne, Pinakothek der Moderne v Mníchove, Wattis Institute for Contemporary Arts v San Franciscu a v Múzeu moderného umenia v New Yorku. Je laureátom ocenenia Best Artist of the Year, Deutsche Bank, Lovis Corinth prize a ď. Žije a pôsobí v Bratislave.

PAVLA SCERANKOVÁ (*1980, Košice, Slovenská republika) študovala na Akademii Výtvarných Umění v Prahe, kde v roku 2011 ukončila aj doktorandské štúdium. Spolu
s Dušanom Zahoranským vedie Ateliér intermédií na Akademii Výtvarných Umění v Prahe. Vytvára sochárske objekty a inštalácie charakteristické minimalistickou čistotou aj citlivým vzťahom k danému miestu. Ďalší aspekt jej prác spočíva
v tvorbe objektov s prvkom akcie vyzývajúcej divákov k interakcii. V rovine obsahu sa Pavla Sceranková intenzívne zaoberá odrazom ľudského vnímania, pamäťou a individuálnou skúsenosťou z okolitého sveta. Mala niekoľko úspešných výstav v galériách ako Drdova Galerie v Prahe, EFA Project Space v New Yorku, Múzeum súčasného umenia vo Vroclavi, Galéria Rudolfinum v Prahe, Astrup Fearnley Musset v Oslo a ď. V roku 2015 bola finalistkou Ceny Jindřicha Chalupeckého. V roku 2009 získala Cenu Václava Čada na Zlínskom salóne mladých umelcov v Prahe a Cenu Cypriána na Bienále v Trnave v roku 2007. Jej diela sú súčasťou verejných zbierok vrátane Národnej galérie v Prahe, Slovenskej národnej galérie v Bratislave, Galérie mesta Praha a mnohých súkromných európskych zbierok. Žije a pracuje v Prahe.

TOMÁŠ VANĚK (*1966, Počátky, Česká republika) študoval na Akadémii výtvarných umení (AVU) v Prahe (v ateliéroch Jiřího Sopka a Vladimíra Kokolia). Viedol ateliér Intermédií AVU. Od roku 2014 pôsobí ako rektor AVU. Na českú výtvarnú scénu nastúpil v polovici 90. rokov 20. storočia. Umenie vniesol do verejného priestoru. Je laureátom Ceny Jindřicha Chalupeckého (2001). Českú republiku reprezentoval na Európskom bienále súčasného umenia Manifesta 8. Je členom dvoch umeleckých skupín, a to Bezhlavý Jezdec (spolu s Josefem Bolfem, Jánem Mančuškou a Janem Šerých) a PAS – Produkce Aktivit Současnosti (spolu s Jiřím Skálou a Vítem Havránkem). So skupinou Bezhlavý jezdec okrem iného inicioval projekt pre výkladnú skriňu v jednej z pražských ulíc. Išlo o konfrontáciu umeleckých postupov s každodennou prevádzkou ulice. Bezprostrednými komunikačnými experimentami v reálnych podmienkach sa zaoberá dodnes.

Hostia:

JIŘÍ KOVANDA (*1953, Praha, Česká republika) je autodidakt. „To, čo robím, je odvodené predovšetkým od snahy sústredene vnímať prítomnú chvíľu a to, čo nás obklopuje. Pokiaľ možno bez hierarchizovania, bez triedenia vecí na dôležité a nedôležité. Moja práca vychádza z bezprostredných zážitkov a skúseností, často závisí i na letmých stretnutiach, väčšinou vôbec netuším, ako bude vyzerať ďalšia výstava… A to je vlastne cieľ – snaha udržať sa v bdelom stave a reagovať na to, čo je práve teraz, nechať sa prekvapovať. Pretože umenie nie je sledovanie niečoho, k čomu umelec dospel, čo už vie, ale naopak otváranie možností, kedy môže s niekým ďalším zdieľať a zakúšať to, čo práve prichádza.“ (Kovanda, 2018)

PETER RÓNAI (*1953, Budapešť, Maďarsko) študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (do r. 1974) a v štúdiu pokračoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti (do r. 1976). Dlhoročne pedagogicky pôsobil na mnohých umeleckých školách a univerzitách (UKF v Nitre, Fakulta výtvarných umení VUT v Brne, Fakulta masmediálnej komunikácie UCM v Trnave), v súčasnosti je vedúcim Katedry výtvarných umení a intermédií na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. S Milanom Adamčiakom a Júliusom Kollerom založili združenie Nová Vážnosť. „Dodnes je vnímaný skôr ako jeden zo zakladateľov slovenského videoumenia, prípadne ako tvorca postfotografie, či špecifických koláží (rónaiogramov). V prípade raných obrazov (objektov) pritom ide o veľmi výpovedný okruh diel, ktoré môžu byť považované nielen za predobraz Rónaiovej tvorby 90. rokov 20. storočia, ale tiež ako jedna z mála polemík či opozícií vznesených voči neoavantgarde,…“ (Gregor, ). Výber z kolektívnych výstav: Der Riss im Raum – Gropius Bau, Berlín, Esperanto – Werkgalerie Kassel X. Documenta Frame program, Kassel; Aspekte und Positionen 50 jahre Kunst – Ludwig Museum, Viedeň; Here and now, Műcsarnok, Budapest; MAPS Save as, Ludwig Museum, Budapest. Je zastúpený v zbierkach a galériách Slovenskej národnej galérie, Bratislava; Ludwig Museum Budapešť; Národnej galérii, Praha; Documenta archív Kassel, MoMA New York atď.

Kurátor:

VLADIMÍR BESKID (*1962, Semiduby, Ukrajina) je slovenský historik umenia, kurátor a kultúrny manažér. Absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave (1985). Venuje sa výskumu a prezentácií moderného a súčasného umenia 20. a 21. storočia v širšom stredoeurópskom kontexte. O tejto problematike publikuje odborné štúdie a state (napr. The Situation of Visual Culture in Post-War Slovakia, In: IRWIN (edit.): EAST ART MAP – Contemporary Art and Eastern Europe; Afterall Books and The MIT Press Cambridge 2006). Je spoluzakladateľom Katedry výtvarných umení a intermédií Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach, kde aj pedagogicky pôsobil (1998 – 2002). Spoluorganizuje medzinárodný festival Sound City Days/Mesto zvuku v Košiciach (od 2012). Kurátorsky pripravil takmer 80 výstav súčasného umenia na Slovensku aj v zahraničí. V poslednom období sa venuje vývoju slovenského (post)konceptuálneho umenia (z výstav: Mäkké kódy, Múzeum súčasnosti Wroclaw, 2015; Reversed, Múzeum súčasného umenia Nový Sad, 2016; Sonda 1, GHMP Praha, 2018). Žije a pôsobí v Trnave, v Bratislave a v Košiciach