MOC BEZMOCNÝCH

Politické aspekty v slovenskom a českom umení po roku 1989

November '89 je významným politickým medzníkom našich novodobých dejín, ktorý zásadne ovplyvnil aj postavenie umenia v spoločnosti. Nadobudnutá sloboda prejavu umožnila umelcom a umelkyniam nielen verejne prezentovať ich diela, ale aj otvorene vyjadrovať kritické názory. Pri príležitosti tridsiateho výročia novembrových udalostí pripravila Kunsthalle Bratislava výstavu Moc bezmocných zameranú na umenie, ktoré kriticky reflektuje spoločenské problémy v slovenskom a českom kontexte. Výstava mapuje, ako sa rozličné politické otázky odrážali v umeleckej tvorbe na Slovensku a v Českej republike v priebehu posledných tridsiatich rokov.
Kurátorka: Lenka Kukurová Nad podujatím prevzala záštitu prezidentka Slovenskej republiky pani Zuzana Čaputová.

 

 

 

Vernisáž:

21. november 2019

od 18:00 do 20:00 hod.

Trvanie:

22. november 2019 – 23. február 2020

Miesto:

1. poschodie KHB

Vystavujúci autori a autorky: Darina Alster & Tamara Moyzes, Dalibor Bača, Zbyněk Baladrán, Blažej Baláž, Pavlína Fichta Čierna, Jiří Černický, Eva Filová, Daniel Fischer, Andreas Gajdošík, Guma Guar, Oto Hudec, Anetta Mona Chişa & Lucia Tkáčová, Peter Kalmus, Kassaboys, Michal Kindernay, Krištof Kintera, Šymon Kliman, Lenka Klodová, Zdena Kolečková, Jan J. Kotík, Marie Lukáčová, Marcel Mališ, Peter Meluzin, Michal Moravčík, Mothers Artlovers, Michal Murin, Ilona Németh, Martin Piaček, Pode Bal, Tomáš Rafa, Reakcia, Emília Rigová, Rafani, Maroš Rovňák, Rudolf Sikora, Stojíme pri kultúre, Kateřiná Šedá, Maja Štefančíková, Nová Věčnost, Martin Zet, Jana Želibská.

 

November '89 je významným politickým medzníkom našich novodobých dejín, ktorý zásadne ovplyvnil aj postavenie umenia v spoločnosti. Nadobudnutá sloboda prejavu umožnila umelcom a umelkyniam nielen verejne prezentovať ich diela, ale aj otvorene vyjadrovať kritické názory. Pri príležitosti tridsiateho výročia novembrových udalostí pripravila Kunsthalle Bratislava výstavu Moc bezmocných zameranú na umenie, ktoré kriticky reflektuje spoločenské problémy v slovenskom a českom kontexte. Výstava mapuje, ako sa rozličné politické otázky odrážali v umeleckej tvorbe na Slovensku a v Českej republike v priebehu posledných tridsiatich rokov.

 

Škála námetov, ktoré sa vo vystavených dielach objavujú, je veľmi široká: od adresnej kritiky konkrétnych politických postav až po celospoločenské problémy, akými je napríklad postavenie žien v spoločnosti, konzum či rasizmus. Konkrétne dejinné osobnosti sú skôr epizodickými postavami v spoločenskej atmosfére, ktoré upriamujú pozornosť na politické mechanizmy. Dôležité miesto na výstave má téma, v ktorej sme ako spoločnosť od prevratu, bohužiaľ, absolútne zlyhali – riešenie environmentálnych problémov. Aktivity Rudolfa Sikoru a mnohých iných, v umení či mimo neho, už v 70. rokoch minulého storočia upozorňovali na nutnosť zastaviť znečisťovanie životného prostredia. Táto téma je odvtedy neustále spojená so symbolickým výkričníkom.

 

Jednotlivé diela sú na výstave pomocou krátkych textov zasadené do doby svojho vzniku a približujú problémy, ktorými v danom čase žila slovenská a česká spoločnosť. Česko-slovenský rozmer výstavy je dôležitý nielen kvôli previazanosti avzájomného ovplyvňovania slovenskej a českej výtvarnej scény, ale aj z hľadiska spoločnej politickej minulosti, ktorá doteraz formuje spoločenskú atmosféru. Niektoré umelecké diela sú výpoveďami k svojej dobe, z veľkej časti však majú nadčasovú platnosť. Hoci politická orientácia jednotlivých umelcov a umelkýň môže byť navzájom protichodná, odkaz ich diel vždy smeruje k presadzovaniu princípov slobody, ľudských práv a demokracie. Kritika obsiahnutá v dielach je slobodným autorským rozhodnutím, nie je spojená s konkrétnymi politickými stranami a je namierená „zdola nahor“. Možnosti umeleckej slobody sú pritom indikátorom stavu spoločnosti.

 

Názov výstavy Moc bezmocných odkazuje na medzinárodne známu esej. Václava Havla z roku 1978. Havel v tomto texte popisuje možnosti vzbury v neslobodnej spoločnosti. Napriek zmene politického usporiadania je táto esej stále univerzálne platná. Poukazuje na skutočnosť, že každý človek je nielen obeťou systému, ale zároveň sa svojou participáciou na ňom stáva jeho nástrojom a oporou. Dôraz je kladený na postoj každého jednotlivca a na jeho možnosti vzbúriť sa proti nespravodlivosti. Napriek zdanlivej márnosti snaženia, ktoré je navyše často spojené s odmietaním zo strany verejnosti, prispieva každé protestné politické gesto k postupnej náprave a spoločenskej zmene. 

 

Havlovo pomenovanie Moc bezmocných sa stáva v spojení s umeleckou výstavou metaforou vplyvu, ktorý má umenie na spoločnosť. Kritické umenie, ktoré sa z princípu priamo na politickej moci nepodieľa, je často na okraji záujmu verejnosti a aj politickej reprezentácie, prípadne je terčom mocenských útokov. Zodpovedá tomu aj aktuálna slovenská a česká realita. Súčasné umenie vzniká často skôr „napriek“ ako vďaka daným pomerom. Výstava Moc bezmocných vznikla pre štátnu inštitúciu Kunsthalle Bratislava, avšak jej realizácia prebiela v podmienkach, keď bolo budúce postavenie tejto inštitúcie dlhodobo ohrozené a nejasné. 

 

Hoci k priamym cenzorským zásahom dochádza v našom prostredí za posledných tridsať rokov len ojedinele, cenzúra nadobúda menej očividné formy: zrušenie dotácie či spolupráce, odobratie priestoru, zástupné technické problémy a podobne. Časť vystavujúcich umelcov a umelkýň sa dokonca stretla s priamym finančným či právnym postihom za vyjadrenie svojho kritického názoru. Napriek tomu spočíva moc „bezmocného“ umenia v postupnom narúšaní a zmene spoločenskej atmosféry a v upozorňovaní na morálny rozmer politiky.

 

Okrem vystúpení jednotlivcov je však veľmi dôležitá aj kolektívna aktivita. Túto skutočnosť si stále viac naliehavo uvedomuje aj umelecká scéna, ktorá bola tradične skôr individualistická a vzájomne konkurenčne zameraná. Je zrejmé, že pokiaľ chce súčasné umenie zastávať dôležité postavenie a neprehovárať len z „okraja“, je nutná solidarita, kolektívna organizácia a vznesenie konkrétnych požiadaviek na priestory, financovanie či umeleckú slobodu. Na výstave sú zastúpené aj niektoré zoskupenia a kolektívne iniciatívy, ktoré vznikli v nedávnom období práve na týchto základoch. 

 

Odvolávanie sa na Havlov odkaz je na výstave zároveň kriticky reflektované v diele Martina Piačeka nazvanom Václav Havel: Vymývání (2014, 2019). Malé busty Havla sú vo forme mydla. Proces vymývania môže odkazovať k postupnému rozpúšťaniu ideálov, ku ktorému dochádza prostredníctvom manipulácie s odkazom, ale aj reálnou politickou činnosťou osobností. Umývanie rúk Havlom je však aj symbolickou kritikou účelového narábania s odkazmi minulosti. Dielo pracuje, podobne ako Havlove drámy, s humorom a iróniou, ktoré sú častým nástrojom umenia s politickým odkazom. Piačekovo dielo, rovnako ako aj ostatné práce prezentované na výstave, nás nabádajú k otvorenosti, ku kritickému uvažovaniu, no zároveň i k sebakritike.

 

Prechádzka po výstave je – rovnako ako posledných tridsať rokov novodobých dejín – „prechádzkou“ po ceste, smerujúcej od revolučných ideálov cez predstavu o konci veľkých rozprávaní a konci dejín až k pochopeniu, že demokracia je stav, ktorý nie je udržiavaný automaticky, ale vyžaduje aktivitu každého z nás. Umelkyne a umelci nám pripomínajú, že sloboda prejavu nie je len o slobode, ale aj o osobnej a kolektívnej zodpovednosti za stav sveta.

 

Lenka Kukurová

kurátorka

 

Vo výstave je prezentovaný aj projekt organizácie Post Bellum Príbehy 20. storočia. Návštevníci si tu môžu vypočuť nahrávky popisujúce revolučné udalosti pohľadom slovenských a českých umelcov. Spomínajú v nich na život pred rokom 1989, na zmenu režimu a aj na to, akú mala táto zmena vplyv na umenie.

 

Nad podujatím prevzala záštitu prezidentka Slovenskej republiky pani Zuzana Čaputová.

 

 

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 

Veľkorozmerná maľba slovenského autora k pádu Berlínskeho múru na stene Veľvyslanectva SR v Berlíne

Oto Hudec, Korene hlbšie ako múry

http://www.kunsthallebratislava.sk/event/oto-hudec-korene-hlbsie-ako-mury

 

Pri príležitosti 30. výročia pádu Berlínskeho múru v Nemecku a revolučných udalostí Novembra 89 na Slovensku vznikla na fasáde Slovenského veľvyslanectva v Berlíne veľkorozmerná maľba súčasného slovenského umelca Ota Hudeca. Vyše štyridsaťmetrové dielo zameriava pozornosť na symboliku spájania, ktorá je inšpirovaná vzťahmi v prírode.

 

Maľba s názvom Korene hlbšie ako múry zobrazuje dva stromy oddelené múrom, ktorých korene sú navzájom prepojené. Hudec o svojej monumentálnej práci hovorí: „Medzi stromami funguje komunikačné spojenie. Prostredníctvom koreňových systémov, húb a mikroorganizmov si stromy navzájom vymieňajú informácie. Stromy nie sú osamelými jedincami, ale sú súčasťou komplexného organizmu, ktorého zložky sa navzájom podporujú. Ľudské komunity fungujú na podobných princípoch. Aj napriek múrom prebieha vzájomná komunikácia. Naše vzťahy sú dôležitejšie ako naše rozdiely.“ Dielo vo verejnom priestore Berlína vytvorené k výročiu revolučných udalostí tak symbolicky pripomína dôležitosť občianskej angažovanosti, princípov podpory a solidarity, ale aj nevyhnutnosť rešpektu k prírode.

 

Maľba vznikla na základe umeleckej súťaže iniciovanej Veľvyslanectvom SR v Berlíne, v spolupráci s Kunsthalle Bratislava a kurátorkou Lenkou Kukurovou a s finančnou podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky. Umeleckej súťaže sa zúčastnili renomovaní súčasní slovenskí umelci a umelkyne: Radovan Čerevka a Janka Duchoňová, Jana Kapelová, Zorka Lednárová, Ilona Németh, Martin Piaček a Anetta Mona Chisa.

 

Víťazný návrh bol vybraný slovensko-nemeckou odbornou porotou, v ktorej zasadli: Franciska Zólyom (riaditeľka Galerie für Zeitgenössische Kunst Leipzig, kurátorka Nemeckého pavilónu na Biennale di Venezia 2019), Verena Tintelnot (kurátorka súčasného umenia, Lipsko), Nina Vrbanová (poverená riaditeľka Kunsthalle Bratislava), Lenka Kukurová (kurátorka a teoretička súčasného umenia), Peter Lizák (veľvyslanec Slovenskej republiky v Nemecku), Ivo Hanuš (riaditeľ Slovenského inštitútu v Berlíne) a Oscar Buvalič (diplomat).

Maľbu realizovalo košické Natreto Studio.

 

Veľkorozmerné umelecké dielo na fasáde Veľvyslanectva SR vo verejnom priestore nemeckej metropoly je unikátny spôsob, ako si pripomenúť výročie významných udalostí na ceste k demokracii. Slovenské veľvyslanectvo sa nachádza v blízkosti Postupimského námestia, ktoré bolo pred rokom 1989 na hranici západného a východného Berlína a bolo rozdelené Berlínskym múrom. Maľba Ota Hudeca pripomína nielen spomínaný múr, ktorý už padol, ale aj na mnohé ďalšie symbolické, či skutočné múry, ktoré stále stoja a je nutné ich zbúrať. Dielo bude odhalené v deň 30. výročia pádu Berlínskeho múra dňa 9.11. 2019 za účasti umelca a diplomatickej delegácie.

 

Na Slovensku budú mať diváci možnosť prezrieť si maľbu v zmenšenom rozmere na výstave Moc bezmocných v Kunsthalle Bratislava.

 

Oto Hudec (*1981, Košice) je slovenský umelec a pedagóg. Pravidelne vystavuje na Slovensku i v zahraničí. Vo svojich prácach umelec reflektuje otázky migrácie, národnostných menšín, ekológie či vplyvu globalizácie na životné prostredie.

 

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Súčasťou výstavy Moc bezmocných je aj paralelná výstava diela Rudolfa Síkoru - Výkričník (1974-2018), inštalovaná vo verejnom priestore Kunsthalle EXT (nová výstavná plocha na Treskoňovej ulici).

http://www.kunsthallebratislava.sk/event/rudolf-sikora-vykricnik-1974-2018 

-------------------------------------------------------------------------------------------------

Za zapožičanie projekčnej techniky ďakujeme Goetheho inštitútu Bratislava https://www.goethe.de/ins/sk/sk/index.html.

 

 

Partneri