Potenciálne agrarizmy

„Bude aj po revolúcii cukor?“ (Zvieracia farma)

Zúčastnení umelci: Melanie Bonajo, Gerard Ortin Castellví, Anetta Mona Chişa, Annalee Davis, Ferenc Gróf with Jean-Baptiste Naudy, Oto Hudec, Marzia Migliora, MyVillages, Ilona Németh, Uriel Orlow, Prabhakar Pachpute, Alicja Rogalska
Kurátori: Maja a Reuben Fowkes

Marzia Migliora: C’est a ce prix que nous mangeons du sucre, from the series Paradoxes of Plenty, #43, 2021, collage and drawings, 114,5 x 218,5 cm, courtesy of the artist

Otvorenie:

20. 8. 2021

od 12:00 do 20:00

Trvanie:

20. 8. 2021 – 20. 10. 2021

Miesto:  
1. poschodie KHB
 
Dobrovoľné vstupné
 

Zámerom výstavy Potenciálne agrarizmy je diverzifikovať poľnohospodárstvo a pluralizovať jeho históriu, obnoviť potlačenú roľnícku minulosť a prebudiť jej nerealizované možnosti, narušiť dichotómie medzi mestom a vidiekom, napraviť odcudzenie od prírodného sveta a obnoviť starostlivý a vzájomný vzťah k pôde a rastlinám, ktoré nás živia. Podujatie skúma alternatívy ku globalizovanému systému priemyselného poľnohospodárstva, ktorý je založený na patentovanej receptúre chemických prísad, škodlivých pesticídov a geneticky modifikovaných semien, pestovaných intenzívne strojmi na fosílne palivá. Zároveň odhaľuje jeho pôvod v koloniálnych plantážach a zakorenenosť v ťažobnom kapitalizme. Znovuobjavenie a prehodnotenie všímavého vzťahu k pôde spochybňuje neúprosnú expanziu intenzívneho poľnohospodárstva, ktoré sľubovalo nový vek hojnosti, ale vyčerpávaním prirodzenej vitality pôdy, ohrozovaním biodiverzity a prispievaním ku klimatickej zmene teraz podkopáva svoje vlastné ciele. Na základe feministických, postsocialistických, černošských, domorodých a nadľudských perspektív navrhujú umelci na tejto výstave pozemkové reformy zamerané na nápravu a budúcnosť, na dosiahnutie spravodlivej sociálnej a ekologickej zmeny.

Celoplanetárny rozsah transformácie poľnohospodárskych metód a vidieckeho života od kolonizácie Ameriky a nástupu moderného priemyslu symbolizujú paralelné trajektórie cukrovej trstiny a cukrovej repy, ktorých potenciálnu históriu umelci na výstave reaktivujú. Pozorovanie teoretičky dekolonializmu, Arielly Aïshy Azoulayovej, že „potenciálna história nenapravuje svety zasiahnuté násilím, ale vracia sa do okamihu pred násilím a odtiaľ vychádza“, tiež hovorí o prepletených sociálnych a environmentálnych problémoch krajiny. Umelci na výstave sa vracajú do obdobia pred založením monokultúrnych plantáží, pred rozoraním mozaiky biologicky rozmanitých fariem, ktoré vymazali stáročné poznatky o rastlinách, a pred tým, ako geneticky modifikovaná kukurica nahradila odrody pestované prvými národmi. Chcú tak naznačiť, že iná agrárna cesta bola a ešte stále je možná. Tieto umelecké postupy naznačujú, že na vytvorenie nápravných postupov je potrebné pochopiť zložitosť a vzájomnú prepojenosť agrárneho úsilia, v ktorých sú v stávke všetky pozemské bytosti, prospievanie rastlín, vitalita pôdy a blaho Zeme.

Ďalším prúdom, ktorý sa vinie výstavou, je uvedomenie si, že potenciálne dejiny transformácie vo východnej Európe po roku 1989 mohli mať iný priebeh. Vyplýva to zo kolaboratívne výskumného a redakčného projektu Ilony Németh, Eastern Sugar, ktorý načrtol zánik cukrovarníckeho priemyslu v regióne v dôsledku neoliberálnej marketizácie a finančného oportunizmu. Na základoch významnej revolučnej histórie regiónu a pri reaktivácii jeho povzbudzujúceho dedičstva roľníckych povstaní, potenciálne agrarizmy poukazujú na konvergenciu s mnohými formami revolúcie, potrebnými na riešenie environmentálnej krízy, na ktorej má intenzívne poľnohospodárstvo neodškriepiteľný podiel. V predtuche, že „príde revolúcia“, sa protagonisti Zvieracej farmy pýtajú: „Bude aj po revolúcii cukor?“, čím odhaľujú napätie medzi existenciálnou úzkosťou z blížiacej sa budúcnosti a pripravenosťou uskutočniť zmenu.


Maja a Reuben Fowkes