DEIDI VON SCHAEWEN: Zabalené mesto

Autorka sa vo svojej tvorbe venuje najmä fotografii architektúry a je jednou z najpresvedčivejších umelkýň pôsobiacich na medzinárodnej scéne. V Kunsthalle LAB predstaví monumentálnu nástennú fotografickú koláž s názvom Zabalené mesto.
Michèle Champenois

Deide von Schaewen: Zabalené mesto, 2019, fotografická koláž, variabilné rozmery, foto: archív autorky

Otvorenie:

21. november, 2019

od 17:00 do 18:00

Trvanie:

22. november, 2019 – 26. január, 2020

Miesto:

KHB LAB

Kurátorka: 

Michèle Champenois

 

Umelkyňa Deidi von Schaewen skúma urbánny priestor, kde pozorne hľadá fragmenty, rozpadnuté steny, vyblednuté nátery či pozakrývané pamiatky. Objavuje a zachytáva mohutné lešenia či obrovské plachty, ktoré vytvárajú akési efemérne skulptúry a vyvolávajú dojem znásobených rovín reality. 

 

Ruiny fotografuje podobným spôsobom, ako ich maľovali umelci v 18. storočí. Touto cestou sa približuje výtvarnému umeniu: aj fotografia totiž dokáže zachytiť neobyčajné veci a nachádzať v realite niečo nápadné – to, čo vzbudzuje našu predstavivosť, alebo narúša každodenné kulisy našich mestských životov. 

 

Vyštudovala maľbu na Vysokej škole výtvarných umení (Hochschule für Bildende Künste) v Berlíne, kde sa v roku 1941 aj narodila. Napokon ju však uchváti fotografia. Na jednej zo svojich prvých snímok zachytáva reklamu na stene budovy. Jedného dňa si všimne, že túto starú stenu zakrýva lešenie.  Vtedy sa zrodí aj je vášeň „zachraňovať“ múry budov. Zaumieňuje si, že ich bude fotografovať a púšťa sa do vytvárania série. Ešte nevie, čo v nej raz objaví, ani koľko času ju to bude stáť. Možno si v tom období spomenie aj na to, ako sa v detstve prechádzala s mamou po zruinovaných berlínskych uliciach, ktoré odhaľovali to, čo nemusel nikto vidieť, nebyť konfliktu: intimitu obnaženú vojnou a ničením. 

 

Keď má 24 rokov, opúšťa Berlín a odchádza do Barcelony. V 60. rokoch je toto mesto ohniskom kozmopolitného života. Spoznáva umeleckú skupinu z Cadaqués, Salvadora Dalího, Duchampa a Mana Raya. Po boku Petra Hardena sa spolupodieľa na príprave svetovej výstavy  Expo 67 v Montreale. Jedného dňa (niekedy v roku 1965) ju uchváti pohľad na veľký obchodný dom El Corte Inglés na Katalánskom námestí v Barcelone, ktorý úplne zmizne pod obalom monumentálnej plachty. Tento estetický šok stojí pri zrode druhej série fotografií: po múroch nasledujú lešenárske plachty.

 

Budovy zabalené do plátenných kulís či železného brnenia pôsobia ako ready-mady a priťahujú jej umelecký pohľad. Predstavujú to, čo básnik André Breton nazval „monumenty zahaleného sveta“ [„monuments du monde à l’irrévélé“], teda budovy, ktoré sa dočasne zakrývajú pred naším pohľadom. Zahaľujú sa do ťažkého obalu lešení, na ktorom sa vlnia mihotavé farebné sieťoviny. Vábia pohľad okoloidúceho, vyvolávajú dojem ilúzie a podnecujú predstavivosť.

 

Dominique Baqué, historička umenia a odborníčka na fotografiu, v predslove ku knihe Lešenia [Échafaudages] (1992), kde sa venuje autorkinej tvorbe, zdôrazňuje význam náhody u surrealistov. Poukazuje na obľubu v jednoduchých materiáloch a neforemných tvaroch v opozícii ku „krásnej forme“ architektúry, čoho dôsledkom je „efekt šoku, znepokojenia, podivnosti“.  Pripomína tiež, že „Breton nabádal výtvarníkov, aby sa neobmedzovali na konvencie svojho remesla a nechali sa inšpirovať vetrom ulíc“. On sám sa nechával (veriac v „objektívnu náhodu“) unášať bludiskom Paríža. Dominique Baqué píše, že „to, o čo v prípade urbánneho blúdenia a hľadania nájdených objektov predovšetkým ide, je uvedomenie si, že svet je sieťou znakov, šifier a signálov podnecujúcich nachádzanie neobvyklých významov a súvislostí“.

 

Dominique Baqué cituje z rozhovoru medzi maliarom Pierrom Alechinskym a Andrém Bretonom, v ktorom hovoria o nápade fotografovať pozakrývané parížske budovy, čo Deidi von Schaewen sama začne realizovať o dvadsať rokov neskôr. V tejto súvislosti možno pripomenúť umelcov ako Bernd a Hilla Becher, ktorí vytvárali série fotografií opustených tovární. Podľa Dominique Baquéovej však v ich prípade išlo skôr o „odosobnený postoj so zámerom vytvoriť verné dokumenty bez akýchkoľvek estetických ambícií“. „V prípade Deidi von Schaewen sa stretávame s niečím úplne iným“ uvádza kunsthistorička. „V protiklade k neutralite takýchto fotografií, ona preferuje zážitok šoku, subjektívny vklad a to, čo by Alois Riegl nazval ,vôľa k umeniuʻ. Jej snímky obsahujú aj istý lyrizmus, barokovosť, humor, výsmech a v konečnom dôsledku istú dramatizovanú estetizáciu“.

 

Ak by sme sa mali vrátiť k životnej dráhe Deidi von Schaewen, môžeme si všimnúť istú komplementárnosť v jej záujmoch a aktivitách: živá architektúra a grafický dizajn, film a reportáže z celého sveta, záľuba v pomaľovaných domoch v Afrike, Indii či Ázii, nálezy z čarovného sveta insitných domácich majstrov, ktorí vytvárajú z nájdených objektov poetický svet okolo svojich sídiel. 

 

Od doby jej pobytu v Barcelone ju v rámci architektúry zaujímajú najmä  prvé čudesné konštrukcie Ricarda Bofilla. V nasledujúcich rokoch, ktoré trávi v New Yorku a kedy spolupracuje aj s geniálnym grafikom Herbom Lubalinom, rozširuje svoje systematické série z európskeho obdobia. 

 

Zbierka plachtovín ju inšpiruje v roku 1970 (v spolupráci s Herbom Lubalinom) k vytvoreniu diela Konštrukcia barikád [Construction Barricade] (1972) pred newyorským obchodným domom Georg Jensen na Madison Avenue. Táto inštalácia veľkých nápisov zahalených dočasným rúškom reflektuje motív túžby reklám vryť sa do pamäti ľudí. Je taktiež autorkou divadelných kulís pre predstavenie Čierne slnko(podľa predlohy Antonina Artauda) režírované Robertom Cordierom pre La MaMa v New Yorku (1971). Autorka vytvorila kulisy prostredníctvom projekcií premietaných na lešenárske plachty.

 

V roku 1974 prichádza do Francúzska pri príležitosti prezentácie filmu Roberta Cordiera, Injun Fender, na festivale v Toulone. Do produkcie filmu sa zapája v úlohe kameramanky. Následne odchádza žiť do Paríža, kam sa stále vracia po svojich potulkách svetom. Autorka sa v tejto dobe etabluje najmä ako fotografka architektúry. V období od čias fotografovania prvých španielskych projektov Ricarda Bofilla až po záujem o prácu Jeana Nouvela a Andrée Putmanovej, ktorých tvorbu sleduje ako dizajnérka, má možnosť byť svedkom okázalých stavebných projektov prvého prezidentského obdobia Françoisa Mitteranda. 

 

Jej fotografie stien vystavuje Národné múzeum moderného umenia (Musée national d’Art Moderne) v roku 1974 pod vedením Jean-Huberta Martina. Pri príležitosti vydania jej knihy Walls v roku 1977 Centre Pompidou otvára výstavu veľkorozmerných čiernobielych tlačí spolu s mapou Paríža, kde sú zaznačené všetky vystavené steny. V tom istom momente, v jednej z úzkych uličiek v okolí Beaubourg, objavuje trochu odlišný svet nachádzajúci sa doslova na úrovni podlahy – rodí sa nápad pre sériu Chodníky sveta.

 

Deidi von Schaewen je dobre oboznámená s dielami surrealistov (v roku 1984 natočí film o Manovi Rayovi) a vedie si akúsi vizuálnu kroniku mestského prostredia. Všíma si najmä elementy prchavosti, koláže či neočakávané výjavy. Na prikrytých budovách ju zaujímajú obrysy a detaily: každodenné murárske rekonštrukcie sa z jej uhľa pohľadu menia na veľkolepú hru farieb, optických ilúzií pohybu tkanivových štruktúr a trblietavých odrazov svetla. Vnímaná skutočnosť nie je plošná – zmnožuje sa do viacerých rovín. 

 

Séria Chodníkovpredstavuje orientáciu smerom „nadol“. Rozpučené plechovky na zemi pripomínajú lisované objekty Césara Baldacciniho, „zabalené“ budovy zas Christove diela, ibaže bez umelcovho zásahu. Skutočným predmetom autorkinho záujmu je Art Brut (surové umenie), ktoré vskutku objavuje na rohu ulice – od Bombaja po Káhiru, od Južnej Afriky po Čínu a najmä v Indii, kam často cestuje.  

 

Umelkyňa pracuje pre vydavateľstvo Taschen a príprava publikácií ako Fantasy Worlds (1999), Interiors of India (2000) či dva diely Inside of Africa (2003) jej umožňujú cestovať po svete a rozširovať svoje fotografické série. V jej tvorbe sa objavujú nové nájdené objekty: séria áut z Egypta prikrytých plachtami, motorky v Indii a v ďalších krajinách, bicykle, detské hračky, zabalené rybárske siete na pobreží Madrasu (Bengálsko), japonské a indické stromy, sochy od Berlína až po Bombaj či Kolumbiu alebo žliabky parížskych kanálov.

 

Na sériu chatrčí poskladaných z farebných plechov na okraji africkej púšte sa nepozerá okom etnológa, tobôž nie okom ironického „voyeura“. Nevníma ich ako ukradnuté, ale ako nájdené predmety. Je to skôr obraz rustikálneho života, svedectvo umenia prežiť bez akýchkoľvek prostriedkov, čo dodáva týmto fotografiám citlivý až tragický rozmer. Predstavujú poctu ľuďom odsúdeným na holé prežitie a ich schopnosti vynájsť sa. 

 

Deidi von Schaewen je neustále v strehu, pripravená zachytiť to, čo aj vo svete neživých vecí podlieha zmenám. Hľadá významy v nepovšimnutých výjavoch mestskej scénografie, v životnom prostredí okrajových spoločenských vrstiev, v ucelených sériách hľadajúcich príťažlivosť improvizovaných riešení. 

 

Jej ďalšou vášňou sú pomaľované domy obyvateľov Afriky a Indie – téma, ktorej sa bude venovať vo svojej ďalšej knihe. Tento záujem ju priviedol aj k založeniu asociácie Ženy z Hazaribágu [Femmes du Hazaribagh], ktorej poslaním je pomáhať vidiečanom v regióne Džhárkhand na severovýchode Indie, kam sa často vracia a kde ešte pretrváva vymierajúca tradícia maľovania domov. Jej umelecká tvorba sa týmto spôsobom prelína s aktivizmom a záchranou kultúrnej pamäti.

 Preklad: Peter Žiak

 

Deidi von Schaewen (*1941) študovala maľbu a grafický dizajn na Hochschule für Bildende Künste v Berlíne. Pracuje ako fotografka a filmárka. Vo svojom diele skúma a zachytáva efemérnosť. Jej dielo je svedectvom o našich mestských civilizáciách predurčených k zániku a o mimovoľnej teatrálnosti každodenných predmetov. Jej fotografie a videá boli od roku 1974 vystavované v mnohých múzeách a galériách a v mnohých krajinách (Musée National d’Art Moderne, Paris, 1974; Marian Goodman, New York, 1975; Centre Georges Pompidou, Paris, 1977; Fondation Miro, Barcelona, 1982; Printemps de la Photo, Cahors, 1994; Biennale d’Art Contemporain, Lyon, 2001; Chaumont sur Loire, 2009; Golden Pass train, 2010; Evergreen University, Olympia, 2014; Rubin Museum, New York, 2016, 2017 atď.). Natočila niekoľko filmov a videí, napr. Man Ray v roku 1984 (v koprodukcii s Centre George Pompidou v Paríži) či niekoľko videí pre múzeum Vitra Design. Publikovala viacero kníh o cestovaní, architektúre, interiérovom dizajne a záhradách (Walls, 1977; Scaffoldings, 1992; Fantasy Worlds, 1999;I nteriors of India, 2000;Gardens of France, 2001; Inside Africa, 2003 atď.). Jej fotografie boli publikované v mnohých časopisoch, napríklad The World of Interiors, Elle Decoration, Vogue, ADatď. Žije v Paríži a cestuje po celom svete.

 

Michèle Champenois (*1947) je francúzska novinárka a kritička architektúry a dizajnu. V rokoch 1968 až 2008 pracovala pre magazín Le Monde. V roku 1980 bola udelená šiestim novinárom z Le Monde prvá cena Grand Prix de l'architecture za ich prínos pre lepšie pochopenie stavu architektúry a šírenie verejného povedomia o nej. Michèle Champenois spolu so šefredaktorom Jean-Pierrom Quélinom boli v rokoch 1983 až 1995 zodpovední za nové týždenné prílohy Le Monde-Aujourd'hui a Le Monde sans Visa. Rovnako zaviedli fotografiu ako ilustráciu na stránkach venovaných umeniu, cestovaniu, dizajnu, architektúre a filozofii. Michèle Champenois bola autorkou mnohých článkov o medzinárodných architektoch ako Norman Foster, Richard Rogers, Renzo Piano, Tadao Ando and Dominique Perrault. V rokoch 2004 až 2009 bola ako zastupujúca šéfredaktorka pre kultúrnu sekciu súčasťou Le Monde 2. V roku 1987 prispievala taktiež do magazínu Architecture d’Aujourd'hui, a to predovšetkým článkom o indickom meste Čandígarh (v spolupráci s umelkyňou Deide von Schaewen). V roku 2007 obdržala Medailu kritiky architektúry od Akadémie architektúry v Paríži. Od 2009 do 2018 bola členkou školskej rady na Ecole nationale supérieure d'architecture v Paríži. V súčasnosti je zodpovedná za rozhlasové vysielanie o architektúre na Frequence Protestante. Publikovala mnoho kníh o dizajnéroch, napríklad o Andrée Putmanovi (Skira-Flammarion, 2010), Marcovi Heldovi (Norma, 2014), Olivierovi Gagnèrem (Norma, 2015), GLP-DPA (Norma, 2016)a Marcovi Held-Skopelosovi (Norma, 2019). ​

Partneri