ČÍM CHCEŠ BYŤ? UMELEC?

Detská tvorba umelcov

Výstava prináša sondu do témy detskej tvorby 26 domácich umelcov a umelkýň rôznych generácií, tak ako sa zachovala v ich rodinných archívoch. Zameriava sa na osobný príbeh umelca, jeho detstvo a cestu k umeniu a zároveň poukazuje na význam a dosah rozvoja detskej tvorivosti ako jednej z aktuálne diskutovaných tém v širšom rámci.
Kurátorky: Daniela Čarná, Lucia Kotvanová

Květa Fulierová: Detská kresba, 1936 (vek 4 roky), foto: Ema Lančaričová

Trvanie:
23. 7. – 19. 9. 2021

Otvorenie:
22. 7. 2021 | 17:00 — 20:00

Miesto:
Kunsthalle LAB

Zastúpení umelci/umelkyne:
Peter BARÉNYI, Maria BARTUSZOVÁ, András CSÉFALVAY, Ladislav ČARNÝ, Radovan ČEREVKA, Ľubomír ĎURČEK, Pavlína FICHTA-ČIERNA, Květa FULIEROVÁ, Daniel FISCHER, Juraj GÁBOR, Oto HUDEC, Jana KAPELOVÁ, Daniela KRAJČOVÁ, Otis LAUBERT, Zorka LEDNÁROVÁ, Stano MASÁR, Ladislav MEDNYÁNSZKY, Michal MORAVČÍK, Svätopluk MIKYTA, Ilona NÉMETH, Vladimír POPOVIČ, Peter RÓNAI, Veronika RÓNAIOVÁ, Rudolf SIKORA, Viliam SLAMINKA, Emöke VARGOVÁ


„Tvorivosť predstavuje tú najhodnotnejšiu hru, pri ktorej sa nikdy neprehráva. Tu sú naozaj možné iba výhry a ponúkajú sa nielen takzvaným talentovaným. Nenadané deti takmer nejestvujú, iba sa nimi dosť často stávajú. Nikto nie je z hry vopred vylúčený.“                                        

                                                                                                                                                                                                Rudolf Fila

 

Záujem o detstvo umelca nie je ničím novým. Objavuje sa oveľa skôr, ako sa unikátny detský svet dostal do centra pozornosti filozofie, psychológie, pedagogiky a umenia. V minulosti súvisel s konceptom umelca ako génia obdareného nevšedným talentom, napríklad v renesančnej legende o Giottovi, prototype životopisov o úspechu a sláve prameniacej v detstve. Príbeh hovorí o chudobnom chlapcovi, pastierovi, ktorý prejavoval mimoriadne nadanie pri kreslení zvierat na kamene či do piesku. Okolo šiel známy umelec Cimabue, rozpoznal jeho talent a pomohol mu v umeleckej kariére.[1] Vrodený talent, šťastná náhoda a postava učiteľa, to sú okolnosti formujúce osud umelca, ktoré pomáhali budovať jeho status a mýtus. Aj dnes, keď sa zaujímame o detstvo umelca, nahliadame naň „ex post“, dohľadávame vplyvy prostredia, avšak už s vedomím jeho dosiahnutých úspechov.


Zmienka o detstve sa spomína na konci monografií v životopisoch umelcov, pričom umelecké začiatky poskytujú jeden z kľúčov čítania ich tvorby. Detskej tvorivosti sa v každej rodine pripisoval iný význam, ovplyvnený dobou a rodinnou situáciou. To, či práce z detstva u konkrétneho umelca existujú, súvisí aj s tým, ako často sa jeho rodina (a neskôr umelec sám) sťahovala a čo zo stôp minulosti pri tom ostalo zachované. Rovnako aj so spôsobom, akým k detskej tvorbe pristupuje samotný autor. Známym príkladom je Paul Klee, ktorý svoje detské práce zaradil do súpisu diel a na tvorivosť detí sa odvolával ako umelec, pedagóg Bauhausu a rodič, ktorý podporoval tvorivosť syna Félixa. Klee nebol prvým, kto v histórii umenia odkazoval na detskú tvorbu, ale ako jeden z prvých s ňou pracoval ako s priamym a serióznym zdrojom inšpirácie.[2] Objavenie detskej tvorivosti pre svet umenia súviselo aj s hľadaním alternatív ranej moderny voči imitácii reality, čo otvorilo cestu ku konštruktívnemu záujmu o neškolený prejav (nielen) detí, dovtedy vnímaný ako nedokonalý.[3] Inšpirovali sa ním mnohí umelci ako V. Kandinsky, P. Picasso, J. Dubuffet, N. Goncharova, M. Larionov, u viacerých poznáme aj ich vlastné detské práce. Jedinečným príkladom zachovaných prác z detstva umelcov v domácom kontexte je aj niekoľko desiatok kresieb L. Mednyánszkeho od veku troch – štyroch rokov zo zbierok Slovenskej národnej galérie, pri ktorých si šľachtická rodina bola vedomá ich kvality a aj preto ich uchovala. Nemenej zaujímavý je príbeh detských prác trojročnej K. Fulierovej z medzivojnového obdobia, ktorej mama, učiteľka Marie Zavadilová, kresby adjustovala do paspárt, vystavila a dodnes sa nachádzajú v archíve autorky.

 

Detstvo je široký a mnohovrstevný pojem zahŕňajúci vek do pätnástich rokov. Preto aj materiál ukrytý pod termínom „detská tvorba“ je rôznorodý, ako to ukazuje aktuálna výstava detských prác dvadsiatich šiestich umelcov a umelkýň rôznych generácií. Dali by sa pomocne rozčleniť podľa vývinových štádií, okolností vzniku, zobrazovaných tém či veku. Môžeme v nich nájsť spontaneitu a autentickosť, v neskoršom veku náznak nastupujúcich stereotypov aj predznamenanie profesionálneho rastu či objavovanie vlastného vizuálneho jazyka. Pri školských prácach na zadanú tému sa nedajú obísť ani dobové súvislosti poznačené ideológiou komunizmu, ktorá zneužívala svoj vplyv prostredníctvom vzdelávania. U staršej generácie preto nájdeme texty typu „Lenin bol, je a bude“, ktoré deti povinne prepisovali do zošitov (P. Rónai). U strednej generácie sa opakujú kresby tankov, rakiet, kvetín, témy súvisiace so sviatkami ako je Medzinárodný deň žien, Deň učiteľov, dobové animované rozprávky ako Vlk a zajac, rozprávka O krtkovi, písanie vianočných prianí Dedovi Mrázovi (Z. Lednárová) či vždy aktuálna téma vesmíru (I. Németh, E. Vargová, S. Masár) a neskôr aj vplyv mainstreamových filmov ako Hriešny tanec či seriál Dallas (A. Cséfalvay).
                 

Každá detská práca z raného detstva sa vyznačuje spontaneitou a čarom protokonceptuálneho videnia sveta. Nie je bez zaujímavosti, ak sa nám podarí nájsť v nich vzťah k neskoršej profesionálnej tvorbe umelca. Napríklad na kresbách S. Masára zo základnej školy nájdeme piktogramy nemocnice a zákazu rybolovu, u A. Cséfalvaya maľby dinosaurov, u V. Rónaiovej obrazy s nádychom lyrickej melanchólie, u P. Rónaia koláž štvorca a precíznosť práce s materiálom. U V. Popoviča narazíme na vzťah k papieru, ktorým sa vyznačuje jeho tvorba muchláží, krkváží a koláží s papierovými lodičkami, získaný v detstve, keď kreatívni rodičia-obchodníci pokryli zem papierom, aby sa deti zabavili kým boli v práci.
                 

Medzi výtvarníkmi nájdeme mnohých, ktorí sa už v detstve prirodzene vyjadrovali jazykom umenia, objavovali jeho možnosti a snívali o povolaní umelca (V. Rónaiová, I. Németh, Z. Lednárová, S. Masár), ale aj takých, ktorí mali v pláne venovať sa inej profesii, napríklad vede alebo hudbe. Medzi zamestnaniami, aké si v ranom detstve predstavovali, nechýbajú tie viac či menej klasické ako je smetiar (V. Slaminka), kaderníčka či zmrzlinárka (I. Németh), paleontológ (A. Cséfalvay), veterinárka (P. Fichta-Čierna, E. Vargová) alebo baleťák (P. Barényi). Väčšinou nachádzali podporu v rodine, ale niektorí museli o svoje povolanie bojovať a na umeleckú školu sa hlásiť za chrbtom rodičov či prekonávať neúspechy pri snahe uspieť na prijímačkách na Vysokú školu výtvarných umení. Špecifickú kategóriu tvoria umelci z umeleckých rodín, ktorí od detstva vnímali rodičov pri práci, s pozitívami aj rizikami tohto povolania (V. Rónaiová, D. Krajčová).
                 

V náraste záujmu o detskú tvorivosť majú svoje zásluhy Ľudovít Fulla, Mikuláš Galanda a ich kolegovia, iniciátori detských kurzov na Škole umeleckých remesiel v Bratislave (1928 – 1939), ktorí si detské práce žiakov z kurzov odkladali a hrdo sa k nim hlásili. Neškolený prejav pomohli neskôr etablovať aj Trienále insitného umenia, ktoré sa konali v Slovenskej národnej galérii od roku 1965 z iniciatívy Štefana Tkáča (autora tohto pojmu). K metodike rozvoja detskej tvorivosti výrazne prispeli pedagógovia na Strednej škole umeleckého priemyslu nadväzujúcej na dedičstvo ŠUR-ky, predovšetkým Rudolf Fila a umelci neoficiálnej scény, ktorí počas normalizácie pôsobili ako progresívni učitelia na základných umeleckých školách (D. Fischer, M. Mudroch, L. Čarný, I. Minárik), alebo ilustrovali často práve detskú literatúru. Niektorí z nich zapájali detskú tvorivosť do participatívnych projektov (Ľ. Ďurček, J. Koller, D. Tóth), tvorili spolu s vlastnými deťmi[4] (R. Fila, R. Sikora, V. Kordoš, R. Ondak, E. Binder a i.), či reagovali na anonymnú detskú tvorbu.
                 

Obdobie umeleckých prvopočiatkov ponúka viaceré doposiaľ neobjavené témy, ktorým stojí za to venovať pozornosť. Detské práce umelcov vznikali často s podporou dospelých, ale niekedy aj bez nej. Ukazujú na význam rozvoja tvorivosti v detskom veku, ktorá môže a nemusí naštartovať neskoršiu dráhu budúcich umelcov. Nestratí sa však ani mimo svet umenia, pretože podpora tzv. malej každodennej tvorivosti v jej rôznych podobách a odtieňoch má v živote každého dôležité miesto a podporovať ju sa rozhodne oplatí.

 

Daniela Čarná, Lucia Kotvanová

 


Počas roka 2021 bude k téme vydaná rovnomenná publikácia, ktorej súčasťou budú rozhovory s umelcami. 
Výber z nich nájdete tu: 
Rozhovor s Danielou Krajčovou
Rozhovor s Andrásom Cséfalvayom
Rozhovor s Otisom Laubertom

------------------------------------------
[1] Pozri Kris, Ernst – Kurz, Otto: Mládí umělce, In: Kris, E. – Kurz, O.: Legenda o umělci. Historický pokus. Praha : Arbor vitae a Vysoká škola uměleckoprůmyslová, 2008, s. 29 – 64.

[2] Prvou známou maliarskou interpretáciou detskej kresby je obraz renesančného maliara Giovanni Francesca Carota, Ryšavé dieťa s kresbou (okolo 1515).

[3] Pozri Franciscono, Marcel: Paul Klee and Children’s Art. In: Fineberg, Jonathan (ed.): Discovering Child Art. Essays on Childhood, Primitivism and Modernism. New Jersey : Princenton University Press, 1998, s. 95 – 121.

[4] Téme sa venovala výstava a katalóg Čarná, D.: Zostane to v rodine. Vstupy detí do tvorby rodičov-umelcov (a naopak). Bratislava : GMB, 2013. 

 

Projekt bol podporený zo zdrojov Bratislavského samosprávneho kraja.

 

Partneri