BLG

Monitor ti neodpovie, lepšie je to tvárou v tvár

Pandémia koronavírusu popri tisíckach chorých prinútila milióny až miliardy ľudí na celom svete zmeniť svoj život. Pracujeme z domu, nechodíme do školy, do reštaurácií, do divadla, na koncerty či do galérií a múzeí. Mnohé kultúrne, kultúrno-vzdelávacie a vzdelávacie inštitúcie veľmi rýchlo a promptne začali reagovať na novovzniknutú situáciu, keď ich verejnosť nemôže fyzicky navštíviť (čo je ich základný problém). Aj napriek tomu, že museli zavrieť svoje brány, našli si cestu do karanténou uzavretých domácností. Mnohí lektori, galerijní pedagógovia, kurátori, programoví a PR pracovníci týchto inštitúcií, ako aj samotní umelci, začali tvoriť programy, ktoré sa dajú sprostredkovane pozrieť alebo sa do nich zapojiť z pohodlia domova. Vzniklo mnoho podcastov, online komentovaných prehliadok, home-made umeleckých diel, výstav, koncertov, zaujímavých článkov, blogov a v neposlednom rade programov či návodov na workshopy na doma. Akoby sa s nimi roztrhlo vrece. Je sa načo pozerať, je čo počúvať, je čo skúšať doma pred monitorom. Nie je to len záležitosť galérií a múzeí, ktoré majú aktívne webové stránky a sociálne siete, kde sa rýchlo a jasne potrebné informácie dozvieme. Podľa svojho záujmu, miesta, inštitúcie či podujatia, ktoré navštevujeme (alebo sme navštevovali) „pred koronou“, teraz sledujeme online.


Foto: archív KHB

Aký to má však efekt? Každý hlavne sami na sebe vnímame, aký má na nás dopad táto situácia. Naše každodenné rituály a stereotypy v maličkostiach sa zmenili, vymizli. Už len to, že sa ráno presunieme z jedného miesta na druhé, z domu do práce či do školy je zásadná zmena. Boli sme zvyknutí istú časť dňa tráviť v inom kolektíve, ako s tými, s ktorými žijeme v domácnosti. Sociálne aj fyzické prostredie, v ktorom denne fungujeme, sa na istú dobu zmenilo. Museli sme si nájsť iné komunikačné kanály, ako priamy kontakt tvárou v tvár. Vytvoriť si podmienky na prácu a prispôsobiť sa novovzniknutým vlastným potrebám a potrebám našich spolubývajúcich, spolupracujúcich, rodiny, partnerov, priateľov. Viac ako ľudom do tváre sa teraz pozeráme na monitor či obrazovku telefónu, tabletu. Počúvame nahrávky a čítame texty namiesto štandardnej komunikácie.

Z pohľadu galerijného pedagóga ma zaujíma aj otázka, ako túto situáciu prežívajú školopovinní. Redukcia na online komunikáciu najmä pre deti, ktoré sa musia vyrovnať v prvom rade so základnou výučbou. Nielen zmena sociálneho prostredia, separovanie od kolektívu a narušenie disciplíny sťažuje deťom sústredenie sa na učenie, strácajú primárnu spätnú väzbu. Je rozdiel, keď sa pani učiteľky či učiteľa priamo opýtame čomu nerozumieme, ako keď dostaneme návod na to, ako sa niečo naučiť či vytvoriť. Dieťa pri systematickom učení potrebuje mentora, oporný bod, „asistenta“, ktorý mu vie poradiť priamo pri riešení problému. Táto situácia previedla zodpovednosť na rodiča alebo iného dospelého, ktorý s dieťaťom zdieľa karanténu. Už to je záťaž na čas, ktorý dieťa (aj rodič) trávi pri počítači či celkovo v online svete.


Projekt detský mediátor, z výstavy Ako doma, 2017, foto: archív KHB

Preto je veľmi otázne, ako a v akej miere motivovať dieťa a vyvíjať ďalšie aktivity týmto kanálom. Neopomenúc to, že aj tieto voľnočasové aktivity si častokrát vyžadujú asistenciu a sprostredkovanie dospelým najmä pri menších deťoch. Všetkého veľa škodí – je naivné očakávať, že keď dieťa celý deň trávi pri samostatnej práci podľa zadaní nad monitorom, bude spontánne motivované pokračovať a vyhľadávať si voľnočasové aktivity samé od seba.

Problém je v absencii sociálneho kontaktu a priamej komunikácii. Sťažený komunikačný kanál obmedzuje bezprostredné otázky a nedovoľuje intenzívne prežívať práve priamy zážitok a kontakt s umením, kultúrou, jej predstaviteľmi či sprostredkovateľmi. Pozeráme sa na monitor, na ktorom je človek, nie na samotného človeka, pozeráme sa na monitor, na ktorom je fotka, video umeleckého diela, no nie na dané dielo. Práve teraz si viac uvedomujeme aj my, (nielen) zamestnanci galérií, ale aj ich návštevníci, aký dôležitý je priamy kontakt s kultúrou a zážitok na vlastnej koži.


Projekt Experiment Umenie, z výstavy Moc bezmocných, 2019, foto: archív KHB

Viacerí z nás vnímajú, že sa situácia „vďaka bohu“ stabilizuje a zlepšuje natoľko, že nastáva uvoľnenie bezpečnostných opatrení a brány mnohých inštitúcií sa pomaly otvárajú a my znova budeme môcť ísť za želanými zážitkami. Ako však nastaviť návštevnícky model tak, aby bol dostatočne bezpečný nielen pre divákov, ale aj zamestnancov?

Inšpiratívnym by mohlo byť obzretie sa do minulosti, keď galérie a múzeá po prvýkrát otvorili svoje brány pre verejnosť. Kým neexistovali galérie, diela boli prirodzenou súčasťou každodenného života – plnili rituálnu alebo inú spoločenskú funkciu. V renesancii začali vznikať súkromné šľachtické a rodinné zbierky ako umenia, tak aj historických či vedeckých artefaktov, ktoré nemohol vidieť len tak hocikto. V neskoršom období vznikol fenomén sprístupniť tieto zbierky širokej verejnosti a začali vznikať verejné múzeá a galérie. A práve z prvých skúseností s „obyčajnými” návštevníkmi sa vyvinuli otváracie hodiny, vstupné a pravidlá správania sa v galériách a múzeách.

Kuriozitou je, že návštevu v Britskom múzeu v Londýne (v roku 1759) bolo potrebné ohlásiť týždeň dopredu, pričom dĺžka návštevy mohla trvať maximálne 2 hodiny pre 15 návštevníkov a samotné vstupné sa určovalo podľa majetnosti návštevníkov. V 19. storočí vo Francúzsku zas vyžadovali zákaz vstupu deťom, ľudom s balíkmi, batožinou, psami, zákaz fajčenia, jedenia a pitia, „ukazovania na diela prstom“ či hlučného chovania. Metropolitné múzeum NY v roku 1891 rozšírilo otváracie dni pre pracujúcich aj na nedeľu poobede. Riaditeľ sa sťažoval, že ich zvyky sú „odporné a nečisté“, preto ich začali učiť slušnému správaniu. Zamestnanci aj s riaditeľom boli v ten deň medzi ľuďmi a osobne dohliadali na ich správanie. Následne sa vyjadril, že už v múzeu nestretnete ľudí, ktorí si fúkajú nos do ruky, prežúvajú a pľujú tabak na chodby galérie, vodia zo sebou psy, pískajú a pokrikujú. Aj kurátor Národnej galérie v Londýne sa v roku 1850 sťažoval, že v galérii stretol dedinčanov, ktorí si tam urobili piknik, vytkol im chovanie a jedna pani mu na to ponúkla pohár džinu.[1] 

Tak ako si návštevníci zvykali na múzeá a galérie, tak si galérie a múzeá zvykali na návštevníkov a vybudovali si svoje pravidlá ich návštev. Dnes galérie pristupujú k divákovi čoraz viac ako k hosťovi, rovnocennému partnerovi v dialógu. Aktuálne sa však pravidlá zase trošku zmenia. Netreba nimi chrániť len vystavené diela a artefakty, ale aj samotných návštevníkov a zamestnancov a rešpektovať bezpečnostné nariadenia vzhľadom k vzniknutej spoločenskej situácii.

V Kunsthalle Bratislava už od jej vzniku nevyužívame klasický model stráženia výstav kustódmi a kustódkami. KHB predstavila model takzvaných mediátorov umenia, ktorých úlohou nie je len stráženie umeleckých diel, ale aj intenzívny kontakt s návštevníkom. Sú pripravení diskutovať o vystavených dielach a konceptoch výstav, ako „predĺžená ruka“ kurátora. V tejto situácii je dôležité upozorniť aj na status týchto zamestnancov – študentov. Vysokoškolskí študenti umeleckých a umenovedných odborov, ktorí nepochádzajú len z Bratislavy, v týchto dňoch fyzicky nenavštevujú školy a nemajú funkčné internáty. Aj vzhľadom k tomu sa v týchto chvíľach snažíme nájsť komfortné a bezpečné riešenie pre pohodlie všetkých zúčastnených. Naskytá sa viac možností, ako takúto prevádzku zabezpečiť. Jednou z nich, oproti klasickým otváracím hodinám s regulovanými vstupmi, by sa mohla stať možnosť návštev na objednávku, kedy si návštevník dopredu online formou alebo na mieste rezervuje svoju návštevu na konkrétny čas (individuálne či s obmedzeným počtom návštevníkov v skupine). Posilnili by sme tak personalizovaný prístup k návštevníkovi, o ktorom uvažujeme. V každom prípade, už teraz sa tešíme na vašu návštevu a diskusie o umení!

Lucia Kotvanová


Projekt Kunsthalle KIDS, dielo na fotografii – Jaroslav Kyša: Pamätná tabuľa, 2014, interaktívny kinetický objek, foto: archív KHB

 

[1] Viac pozri: Kesner, Ladislav, ml.: Muzeum umění v digitální době. Praha: Argo, 2000