Daniela Krajčová: Minimalistické vyjadrenia detí ma motivovali robiť veci jednoduchšie

Rozhovor s Danielou Krajčovou, držiteľkou Ceny Oskára Čepana za rok 2020 o jej detstve, detskej tvorbe a tvorivých začiatkoch. Text je súčasťou pripravovaného projektu výstavy a publikácie o detskej tvorbe umelcov. Kunsthalle Bratislava ho v koncepcii Daniely Čarnej a Lucie Kotvanovej predstaví v Kunsthalle LAB v máji – júni  2021.

Tvoju profesionálnu tvorbu poznáme najmä prostredníctvom média kresby. Vráťme sa však na začiatok, do tvojho detstva a rodiny, kde sa väčšinou záujem o umenie rodí. Pochádzaš zo Žiliny, mesta mnohých skvelých výtvarníkov, z výtvarníckej rodiny. Obaja Tvoji rodičia sú umelci. Zachovali sa v rodinnom archíve aj tvoje kresby alebo iné práce s detstva?
Moja mama niečo z mojich kresieb našla, ale nie veľa. V takej domácnosti treba skôr „likvidovať“ umenie, lebo je ho doma priveľa. Je to aj otázka úložného priestoru. Aj keď si spomínam, ako sme raz mali u starkej veľký papier a spolu so sesternicami sme ho celý pokreslili. Potom sme ho otočili a postrihali sme ho. Môj otec bol hrozne nahnevaný, že to bola krásna kresba a my sme ju zničili, a ja som nechápala, o čom hovorí… Keď som bola malá, myslím, že môj otec bol rád, že kreslím. Pamätám si, že v istom momente, keď už som sa začala v škole prispôsobovať trendu a snažila som sa o také tie strojené obrázky, ako mi hovoril, že som sa úplne pokazila a zabudla som kresliť. Vtedy som tomu, samozrejme, ešte vôbec nerozumela.

Chodila si v detstve aj na záujmové krúžky či „na výtvarnú“? Alebo ťa k tvorivosti viedli najmä rodičia?
V detstve som nechodila na základnú umeleckú školu, aj keď som vždy veľa kreslila, no skôr v domácom prostredí. Až keď som sa na strednej škole rozhodla v druhom - treťom ročníku, že pôjdem na umeleckú vysokú školu, tak som sa prihlásila na ZUŠ-ku, aby som sa pripravila na povinné zadania. Tam som chodila asi rok a potom ma pripravoval môj otec.

Dieťa sa veľa naučí tým, že vníma svet dospelých. Spomínaš si, či si pozorovala rodičov pri tvorbe?
Moji rodičia pracovali doma, na to si spomínam. Mám takú peknú spomienku, keď som mala možno len tri roky a moja sestra bola ešte v brušku. Mama mala veľké brucho a ten obrázok, ktorý maľovala mala na svojom bruchu. Ja som sedávala vedľa nej a pozerala som sa na ňu, ako kreslí. Od malička som vnímala, čo moja mama maľuje a aj sama som veľa kreslila. Mám ešte jednu zaujímavú spomienku zo škôlky. Pamätám si, ako som nakreslila nejaký obrázok a pani učiteľkám v škôlke sa páčil. Kázali mi, aby som nakreslila presne to isté, aby som urobila  akoby kópiu toho obrázku. A to som odmietla, že to nebudem robiť. Proste som nakreslila niečo iné a oni sa nahnevali. Dostala som za to nejaký trest, a to som cítila ako krivdu. Už si ale nepamätám, čo to bol za obrázok. Inak som bola tiché dieťa, bezproblémové, čo si sadlo pod stôl a tam si niečo robilo.


Daniela Krajčová: Portréty členov rodiny, 7r.

Čo si rada kreslila? Čo ťa inšpirovalo? Ovplyvňovala ťa tvorba tvojich rodičov?
My sme to mali tak, že sme si púšťali rozprávky a pritom sme kreslili. Ale na niektorých kresbách vidím, že som bola ovplyvnená mojou mamou, ona robila napríklad takých huslistov, ktorí sú aj na mojich detských kresbách. Pamätám si, že som často pozerala na obrázky v knižke Zlatý kľúčik, ako sú nakreslené. Bolo pre mňa veľké zistenie, že podľa toho akú má sliepka farbu, má farbu aj vajíčko. Zaujímali ma ilustrácie, ktoré mali nejaký nápad. Vtedy nebolo tak veľa detských knižiek ako teraz, človek si ich donekonečna pozeral. Ale mám jednu takú zaujímavú spomienku na jednu situáciu z detstva. Keď sme boli u starkej, môj otec tam mal odložený zošítok ešte z doby, keď bol školák. Ja som vtedy mala asi sedem rokov, už som vedela písať a urobila som mu do neho kresbičky a texty. Akoby som sa mu prihovárala cez tie kresby. V zmysle: „Ahoj tatino, to ti píšem, lebo máš sedem rokov, a aj ja mám sedem rokov…” Naši to potom našli, smiali sa mi, a ja som sa hanbila. Lebo ja som to brala tak, že to je náš vnútorný dialóg. A tiež si pamätám, že som kreslila veľa mojich príbuzných, aj mňa, mojich rodičov, atď.

Na akú strednú školu si chodila?
Chodila som na gymnázium v Žiline. Nás rodičia nenútili k tvorbe alebo tvorivému povolaniu. Zastávali názor, že to má vyplynúť samo. Moji súrodenci sa nevenujú umeniu. Možno trochu setra, tá robí 3D grafiku – modeluje v počítači. Má talent, ale neštudovala umenie, aj keď v podstate sa k nemu dostala práve cez počítačové hry. Mňa tiež nenútili, že musíš kresliť, ale na strednej škole som si povedala, že chcem ísť na výtvarnú školu. Možno, že vtedy za mňa rodičia rozhodli alebo ma naviedli, keďže mám rada aj matematiku, nech idem na architektúru. Videli to ako skĺbenie mojich záujmov a zdalo sa im to praktickejšie. Takže som sa prihlásila na architektúru a aj som tri roky na ňu chodila. Potom som v podstate aj tak prestúpila na iný odbor, lebo som mala vnútorný pocit, že nechcem robiť architektúru. Vo štvrtom ročníku som prestúpila do ateliéru k Vladovi Popovičovi. On bol ochotný ma prijať tak neskoro – bolo to už neskoro, prestupovať do posledného ročníka bakalárskeho štúdia. Rozhodla som sa tak iba kvôli tomu, že som išla študovať do Mexika. Predtým, keď som uvažovala nahlas o prestupe, každý ma od toho odhováral. Hlavne profesori mi vraveli, že nebudeš predsa prestupovať, keď ti to tak ide. Nemala som vtedy na to odvahu, až vďaka tomu, že som išla do Mexika. Tam som ju nabrala. Rozhodla som sa, že im proste donesiem papier o prestupe. Tak som z architektúry prestúpila na voľné umenie, ale ktovie, či to bolo dobré rozhodnutie. To sa nikdy nevie, čo by bolo keby, možno by som teraz bola architektka.

Keď sa vrátime do obdobia detstva, čím si chcela byť, keď si bola malá?
To si pamätám, mali sme to raz nakresliť do zošita v škole a ja som tam nakreslila, že chcem byť maliarka. Ale to som bola veľmi ovplyvnená mojimi rodičmi. Nakreslila som to presne tak, ako som vídavala moju mamu, ako sedí a maľuje. Nakreslila som v podstate to isté, ako ja sedím a maľujem svoj obrázok. V konečnom dôsledku som tiež výtvarníčka, ale ja som si načrtla akoby svoju vlastnú cestu. Keď som bola prváčka na základnej škole, vážnejšie som ochorela a musela som ísť do nemocnice. Bola som tam týždeň. Mala som len šesť rokov a bolo mi tam hrozne smutno. Plakala som, že nie som s mojimi rodičmi. A tak som si ich nakreslila na papier, aj keď som skoro vôbec nevidela, pretože som dostávala silné lieky. Pamätám si, že som videla rozmazane tak, že som netrafila do dverí. Ale veľmi mi pomohlo, keď som ich nakreslila, akoby tam boli so mnou.

Máš aj súrodencov?
Sme traja. Mám staršieho brata a mladšiu sestru. Sestra je mladšia takmer o štyri roky. S ňou sme sa veľa spolu hrávali, akoby som sa o ňu starala. Neviem koľko som mala vtedy rokov, ale fičal taký časopis Kubo a my sme si spolu vyrábali vlastných Kubov. Aj sme si písali také listy, zošítky aj s kresbičkami a úlohami. Vyzeralo to ako brožúra. To som už ale mohla mať desať až štrnásť rokov. Mali sme doma takú dlaždicovú terasu a domáci bazén na záhrade. Celé leto sme sa kúpali a keď sme sa sušili, tak sme kreslili kriedou na terasu. Otec stále spomína, ako sme krásne kreslili a vždy sme ju celú pokreslili.

Aj tvoja tvorba je založená na participatívnosti a veľa robíš práve s deťmi. Vedieš k rozvoju tvorivosti aj svoje deti?
Ja mám tri deti, ale zatiaľ len ten najstarší má blízko ku kresbe, ku tomu mám veľa čo povedať. Tým že dlho nebol v škôlke a ako dvoj-trojročný už poobede nespával, vybudovali sme si režim, kedy si zvykol, že poobede pracujem. Keď som chcela pracovať, kresliť, kreslila som pri ňom vtedy, keď ten mladší spal. Bol vždy pri tom kľudný, počas tých dvoch hodín cez obed. Snažila som sa ho motivovať, lebo som chcela, aby aj on kreslil. Najskôr sa mi javilo, že ho to nebaví. Nie že by nemal talent, ale že ho to proste nebaví. Ja som mu niečo predkreslila a on to vyfarboval, alebo som mu dala niečo dokresľovať. Vždy sa mi zdalo, že ho to baví iba chvíľku. Potom zrazu, keď mal tak okolo štyroch rokov, nastal zlom, kedy som videla, že v ňom vzbĺkol záujem o kreslenie. Úplne si pamätám ten moment, ako si on sám povedal, že aj on chce pracovať, kresliť. Najlepšie kreslí, keď mu nikto nepomáha. Máva samozrejme tendencie, že maminka ty to vieš lepšie, predkresli mi to. Trochu mu pomôžem, ale to sa postupne stupňuje, stupňuje. Potom chce, aby som mu neviem aké komplikované hrady kreslila. A vtedy, keď už to má predkreslené, že ako to má vyzerať, je hrozný detailista – a ak tam on milimeter prejde cez čiaru, chytí “hysák”. Hnevá sa, že sa mu to nepodarilo, kričí atď... A to by sa nikdy nestalo, keby kreslil sám, lebo vtedy to nie je ničím limitovaný. Vtedy kreslí aj oveľa krajšie a slobodnejšie, takže ja sa snažím do toho nevstupovať. Som rada, že začal chodiť aj na výtvarnú, ktorá teraz prebieha online. A tam zrazu rešpektuje, že je tam nejaká autorita, má tam nové témy a nové podnety, nové techniky.

Máte s deťmi aj nejaké spoločné dielo?
Spoločné dielo? Napadlo mi, že my by sme už mohli robiť aj spolu, ale ešte som to nerobila. Také spoločné diela, ktoré som nikde neprezentovala, toho máme milión, lebo ja mu dávam všetky svoje kresby, ktoré nepotrebujem a kreslí z druhej strany. Ja si ich naskenujem a potom mu ich dám. Snažila som sa za nejakým účelom Krištofa zapojiť do mojich vecí. Napríklad som vymyslela, že ja niečo nakreslím a on mi do toho niečo dokreslí. Raz sme robili takú veľkú kresbu, ktorá bola dokonca aj vystavená na takom malom festivale, ale ja si myslím že to netreba siliť.

Ako tvoje deti vnímajú tvoju prácu a tvorbu, reagujú na ňu?
Už som spomínala že pracujem pri nich, pri Krištofovi som to tak robila už od jeho troch rokov a teraz už aj pri Jožkovi. Ja napríklad pracujem aj tak, že si plochu, na ktorú kreslím alebo maľujem položím na zem. Preto sme si museli vysvetliť, že mi nemôžu po nej skákať. A oni to už teraz už automaticky rešpektujú. Myslím si, že to deťom pomáha, keď pri nich robím, lebo viac pochopia, kto vlastne som, čo je moja práca a moja identita. Úplne to chápu – áno, toto robí moja maminka a motivuje ich to. Krištofa to motivovalo k tomu, aby aj on začal kresliť, takže si myslím že je to pre deti prospešné, keď sa to nejak neskrýva. Nerobiť, nepracovať len po večeroch, keď deti spia. Je to prirodzená súčasť života a vnímajú, že to som ja, a to je môj priestor. Napríklad, keď sme inštalovali Cenu Oskára Čepana v Novej synagóge v Žiline a ja som ich tam priviedla, zažila som, ako hrdo hovorili kurátorke, že „toto urobila naša maminka”. Oni sú vlastne na mňa a moju prácu hrdí. Keď kreslím, Krištof sa ma aj veľmi často pýta, čo to vlastne robím. Minule sa ma opýtal, že „maminka, prečo tento chlapec na obrázku plače?“.  Vlastne som zistila, že mám od neho aj spätnú väzbu, veľmi rýchlu a musím mu to jednoduchým spôsobom vysvetliť. Núti ma to pozerať sa jeho očami. Práve to uvažovanie detí, tie minimalistické a jasné vyjadrenia, motivovali aj mňa robiť veci jednoduchšie.

Daniela Čarná, Lucia Kotvanová
Bratislava, 21.10.2020

 Daniela Krajčová: Kresby, okolo 5r.